Svätci 13 augusta-svätý Hypolit-kňaz a mučeník,svätý Hypolit-vojenský dôstojník a mučeník,Svätý …

Svätci 13 augusta-svätý Hypolit-kňaz a mučeník,svätý Hypolit-vojenský dôstojník a mučeník,Svätý Kasián z Imoly,kňaz a mučeník,svätý Eusébius-kňaz a mučeník

13. augusta.

Sv. Hyppolit, kňaz a mučeník.
Mučeník Hippolyt z Ríma a tí, ktorí boli s ním: mučeník Konkordia, Irenej a Abundius
Pripomína sa 13. augusta

Mučeník Hippolyt bol hlavným väzenským strážcom v Ríme za cisárov Decia (249 – 251) a Valeriána (253 – 259). Ku Kristovi ho obrátil mučeník Lavrentius (10. augusta) a pochoval jeho telo.
Informovali o tom cisára a svätý Hippolyt bol zatknutý. Valerián sa opýtal: „Si teda čarodejník, že si ukradol telo Laurenta?“ Svätý sa vyznal za kresťana a oni ho zúrivo zbili prútmi. Jeho jediná odpoveď bola: „Som kresťan.“
Cisár rozkázal obliecť svätého Hippolyta do vojenského odevu a povedal: „Pamätaj na svoje povolanie a buď naším priateľom. Prines obetu bohom spolu s nami, tak ako predtým.“ Mučeník však odpovedal: „Som vojak Krista, môjho Spasiteľa, a túžim za Neho zomrieť.“
Potom mu skonfiškovali všetok majetok a jeho pestúnku, mučeníčku Concordiu, zbičovali olivovými prútmi a pred jeho očami sťali celú jeho domácnosť. Samotného svätca priviazali k divým koňom, ktoré ho ťahali po kameňoch na smrť. Stalo sa to 13. augusta 258, tretí deň po mučeníckej smrti arcidiakona Laurenta, presne ako predpovedal svätému Hippolytovi.
V noci kňaz Justín pochoval všetkých mučeníkov na mieste popravy. Telo svätej Konkordie však bolo hodené na nečisté miesto v Ríme. Po čase sa dvaja kresťania, mučeníci Irenej a Abundius, od vojaka dozvedeli, kam hodili telo mučeníčky, a pochovali ju vedľa svätého Hippolyta. Z tohto dôvodu boli 26. augusta utopení, rovnako ako mučeník. Kresťania v noci vzali telá mučeníkov a pochovali ich blízko relikvií svätého arcidiakona Laurenta.

O tomto svätom je len známo, že prináležal medzi tých 25 kňazov, ktorí za pápežov sv. Fabiana a sv. Kornélia (roku 251 a 252) fary rimské riadili a svojou horlivosťou v úrade a v obra caní pohanov na kresťanskú vieru sa vyzna čovali. Keď Novacian so svojím bludným učením vystúpil, že cirkev nemá práva hriechy odpúšťať tým, ktorí predtým vieru zapreli, a dal sa roku 251 od svojich stúpencov proti pápežovi, sv. Korneliovi, za protipápeža vy hlásiť: upadol i kňaz Hyppolit do nešťastia, že sa dal zviesť bludárovi. No, milosrdenstvo Božie poprialo mu milosti, že otvorily sa mu hneď oči, rozoznal pravdu od bludu, oželel svoje krátke poblúdenie, a zmyl ho, čo mučeník svojou krvou. Jako Dionysius, biskup Alexandrinský, tak vystúpil kňaz Hyppolit v Ríme ostro proti odbojnému Novacianovi, i zastával horlivé pravé učenie Kristovo a pápeža sv. Kornélia. Keď r. 252 cisár Gallus rozkaz vydal, aby kresťania modlám obetovali a stáli vo viere mučení boli, obžalovali No vacian i pápeža svätého Kornélia a kňaza Hyppolita. Miestodržiteľ dal Hyppolita chytiť a doviesť do mesta Porto, ktoré na ústi rieky Tibery ležalo. Na ceste vítali kresťania hor livého kňaza a radili sa s ním, koho majú poslúchať, Kornélia či Novaciana? A zbožný kňaz im odpovedal: «Chráňte sa bludu Novicianovho jako moru a pridŕžajte sa katolíckeho hlavného pastiera, ktorý prechováva starú vieru sv. apoštolov. Oj, jako ľutujem nad pohoršením, ktoré som dal svojím nachýlením sa k bludu! Dietky, buďte vernými vo viere a nerozmýšľajte sa, lež rady obetujte za ňu svoju krv a život!» Smelo predstúpil pred miestodržiteľa, ktorého katovia so svojimi smrtonosnými nástrojami obklopovali. Pred miestodržiteľom stáli bledí kresťania, ktorí dlhý čas boli v žalároch mučení. Pohan nútil ich, aby modlám obetovali; oni neohrožene vyznávali pravého Boha.

I odsúdil ich k najukrutnejšej smrti. Nie ktorým dal po mučení hlavy postínať, iných ukrižovať alebo spáliť a mnohých vysadiť na deravé člnky a bez vesiel pustiť na more, aby tam biedne zahynuli. 1 obrátil sa miestodržiteľ k sv. Hyp politovi a pýtal sa ho: «Jako sa menuješ a kto si?» Svätý odpovedal: «Menujem sa Hyppolit a som nehodný sluha Boží.» Keď to prítomní pohania počuli, zvolali: «Tento je najväčším nepriateľom bohov a hlavou kresťanov. Odsúď ho k novým mukám!» A ukrutník odsúdil ho, aby bol divými koňmi roztrhaný. Katovia a zverskí pohania pochytili hneď sv. Hyppolita, poviazali ho a pripevnili povrazom za nohy ku divým bujným žrebcom, ktoré ku behu pošibali.

A žrebce vliekli za sebou na dlhom povraze uviazaného a v divom behu cválali po skalách a šípoch. Svätý modlil sa: O Bože, moje telo nech bude roztrhané; zachráň len moju dušu a prijmi ju do večnosti!» Telo jeho bolo rozvláčeno a nábožní kresťania išli za krvavou stopou, namáčali do krve ručníky a húby, posbierali kusy jeho tela; priniesli tie drahocenné ostatky do Ríma a pochovali ich v katakombách, v podzemných chodbách, ktoré im slúžily počas prenasledovania za cintory a kostoly. A sv. Prudencius rozpráva, že telo sv. Hyppolita pochované bolo pri oltári, na ktorom sa Sv. Hyppolit, vojenský dôstojník a mučeník. 755 vtedy sv. omša slúžievala. Mnohé divy stály sa pri jeho hrobe. Sv. Hyppolit vyobrazuje sa v rúchu kňazskom, s povrazom okolo bedier.

Poučenie.

Sv. Hyppolit nepoznal svoju ľudskú slabosť, preto i podľahol pokušeniu; obrátil sa ale hneď zo svojho poblúdenia a napravil chybu horlivým bránením pravého nábo ženstva a svojou mučeníckou smrťou. Kre sťane, svätý tento ťa poučuje, aby si pa mätal na nebezpečenstvá, ktoré ti v tomto svete hrozia. Zásady tohoto sveta protivia sa učeniu Kristovmu a nenie divu, že býva pravda a cnosť ohlušená a neprávosť víťazí. Zlé príklady môžu nakaziť i teba. Daj pozor, aby si ich nenasledovaj! Nedôveruj učeniu a príkladom zlého sveta. Spravuj svoj život dľa svätého Evanjelia. I nebudeš želieť nad svojím poblúdením. A keď sa chceš radiť v dôležitých veciach, ktoré sa najmä tvoj ho duševného spasenia týkajú, nechoď ku svetákom o radu, ale ku zbožným a cnost ným ľuďom.

Modlitba.

O Bože, popraj nám milosti, žeby sme na prímluvu Tvojho svätého služobníka Hyppolita Teba vždy milovali a do večného blahoslavenstva prísť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

Sv. Hyppolit,vojenský dôstojník a mučeník-sviatok 13.august

Hippolit bol už za cisára Decia, ktorý kresťanov ukrutne prenasledoval, dôstojníkom telesnej cisárovej stráže. Keď r. 258 cisár Valerian zúril proti kresťanom, bol Hyppolit vrchným predstaveným nad všetkými žalármi. Toho času uväznený bol medzi mnohými kresťanmi i svätý diakon Laurenc. Hyppolit bol svedkom všetkých tých zázrakov, ktoré konaly sa na prosbu sv. Laurenca; i videl svätého diakona hroznou smrťou zomierať. Milosť Božia otvorila jeho oči a on poznal pravdu učenia Božieho. On to bol, ktorý s nábožným kňazom Justinom pochoval telo sv. Laurenca. I dal sa pri hrobe jeho pokrstiť. O tom dozvedel sa cisár Valerian, a dal ho hneď k sebe zavolať. I pýtal sa ho: «Ci je pravda, že môj vyšší dôstojník tak sa zabudol, že môj zákaz zrušil a kresťanom sa stal?» Hyppolit odpovedal:. «Ja som kresťan a nepohanil som svoj úrad; no hotový som za pravú vieru zomrieť.» Cisár ho vysmieval: «Stal si sa čarodejníkom; lebo, jako počujem, odniesol si mŕtvolu čarodejníka Laurenca.» Hyppolit smelo odpovedal: «To som vykonal; ale nie jako čarodejník, iež jako kresťan. Nahnevaný cisár rozkázal vojakom, aby s neho dôstojnícke rúcho strhali a ho vypalicovali. Po mučení zvolal cisár: «Obetuj bohom a budeš žiť; keď nie, zomrieš ohavné, jako zomrel Laurenc!» Ale svätý riekol: «Oj, keby som bol toho hodným, žeby som svätého Laurenca nasledovať mohol, ktorého meno ty naničhodník do úsť brať sa opovažuješ!Divý Valerian zkrotol na tieto opovážlivé slová, a riekol po chvíli: «Ucti vojenský stav a slúž mi verne, jako posiaľ. Sv. Hyppolit odpovedal vážne: «Môj vojenský stav je tento: jako opravdivý kresťanský bojovník budem slúžiť Bohu; i nemám na zemi väčšej túžby, než tú, aby som čo skôr dosiahol víťaznú korunu.® Valerian zavolal miestodržiteľa a riekol mu so vztekom: «Pober tomuto celý majetok. Sv. Kasian, biskup a mučeník. a zabi ho čo najukrutnejšie!» Svätý odpovedal: «Nič nepobere; lebo otrokov prepustil som na svobodu a ostatný majetok rozdal som chudobným.» Miestodržiteľ pochytal všetkých jeho pokrevných a sluhov, i vyviedol ich poviazaných z Ríma. Cestou tešil ich sv. Hyppolit: «Bratia, nebojte sa; lebo rozvážte, že jako ja, tak i vy máte toho istého milosrd ného Boha!» Keď prišli za mesto, odsúdil miestodržiteľ sv. Hyppolita, aby bol divými koňmi rozvláčený. I napomínal ostatných kre sťanov a sluhov jeho: «Obetujte bohom; pamätajte na svoj pokročilý vek, aby ste nezahy nuli, jako váš pán.» Konkordia, pestúnka sv„ Hyppolita, odpovedala: «My zomrieme radšej so svojím pánom, než máme potupne žiť.» Miestodržiteľ dal ju kyjami ubiť a zvolal: «Túto chasu treba bitkou napraviť! «Keď Konkordia ducha vypustila, dal hodiť jej telo do nečistej jamy, ostatným ale kresťanom hlavy poztĺnat Ostatky sv. Hyppolita po choval zbožný kňaz Justin. To stalo sa dňa 13. augusta r. 258. Nemecký cisár Karol Veľký preniesol ostatky sv. Hyppolita do Nemecka a uložil ich v kostole na svojom statku Lebraha. Kostol tento pomenoval podľa mena svätého a tam povstalo mesto sv. Hyppolit (St Pôlten) v Rakúsku ležiace.

Sv. Kasian, biskup a mučeník-sviatok 13.august

Svätý Kasián bol rímsky kňaz, učiteľ a kresťanský mučeník. Je patrónom diecézy Bolzano-Brixen, učiteľov a vychovávateľov, stenografov a ľudí v núdzi.

Dátum a miesto narodenia: Taliansko

Dátum úmrtia: 13. augusta 303 po Kr., Imola, Taliansko

Patrónom : učiteľov, vychovávateľov, stenografov; v tiesni

Meniny : 13. august

Dnes slávi sv. cirkev i pamiatku sv. Kasiana. O jeho pôvode a mladosti nevie sa nič určitého; tým viac známy je jeho svätý život a hlboká učenosť. V treťom storočí prišiel do Sabiony, niekdajšieho mesta v južnom Tyrolsku. I rozširoval tam, jako i v okolí terajšieho mesta Brixenu, sv. Evanjelium, kde i kostol ku cti Panny Márie založil. Voglejský arci biskup posvätil ho za biskupa a horlivý sluha Boží šíril medzi pohanmi kráľovstvo Božie„ Pohania sa zbúrili a vyhnali ho zo zeme. Išiel do Bavorska, aby i tam ohla soval slovo spasenia; ale i ztade vyhnali ho nepriatelia Kristovi. I zaumienil si, že pôjde putovať do Ríma k hrobom sv. apoštolov Petra a Pavla. Na ceste svojej prišiel do mesta Imoly. Ked badal, že je tam mnoho pohanov, uzavrel, že za čas tam ostane a ohlasovať bude kráľovstvo Božie. Aby žiť mohol, otvoril školu a vyučoval mládež všetkým vedám, najmä vysvetľoval starých rimských a gréckych spisovateľov a vplietal do vyučovania učenie kresťanské. Dlho takto blahonosne účinkoval a pripravoval srdcia svojich poslucháčov ku prijatiu kresťanskej viery.

Pohania zbadali to a oznámili to miesto držiteľovi toho kraja. Sv. Kasian bol chytený a uväznený. Ked miestodržiteľ do Imoly prišiel, povolal sv. Kasiana pred seba a pýtal sa ho: «Kto si a čím sa zaoberáš?» Svätý odpovedal: «Ja som učiteľ a ohlasujem nevedomým Ježiša Krista, ktorý spasil od večnej smrti celý svet.» Darmo usiloval sa miestodržiteľ, aby sv. Kasian modlám obetoval. I dal zavolať jeho žiakov a po štval ich sľubmi a hrozbami na učiteľa, aby ho trýznili. Mnohí z nich vyznali učenie Kristovo za jedine pravé; týchto dal miesto držiteľ trýzniť. Ostatní dali sa nahovoriť k tejto ukrutnosti.

Miestodržiteľ dal priviazať sv. Kasiana, pozbaveného rúcha, o mramo rovú sochu a poštval na neho pohanských učeníkov. Títo vrhli sa na svätého, tlkli ho skalami po tvári a hlave, driapali ho , chytali, pichali železnými rydlami, ktorými v škole na tabuľkách, voskom obliatych, písavali, i rozdriapali mu kožu a celé kusy jej odtrhovali.

Pohania kričali: «Tak sa vodí buričom, ktorí našimi bohami opovrhujú a mládež k novému učeniu zvádzajú. Kre sťania oplakávali mučeného, ktorý telesné a duševné bolesti znášal. Neprestajne zveleboval Boha, že mu poprial za sväté učenie Kristovo zomrieť. Na celom tele ranený krvácal z premnohých rán, kým celkom neoslabol a svoju veľkú dušu svojmu Stvoriteľovi neodovzdal. V noci prišla vznešená kresťanská pani, posbierala jeho krv do ná dob, zabalzamovala jeho telo a pochovala ho tajne. To stalo sa dňa 13. augusta r. 304, keď cisár Dioklecián prenasledoval kresťanov. Neskôr bolo telo sv. Kasiana z hrobu vy zdviženo a v chráme pochovano. Sv. Kasian ctený býva vysoko v Bavorsku, menovite v meste Mníchove a v Rezne. Sv. Kasian vyobrazuje sa buď v rúchu biskupskom, buď priviazaný o stĺp, jako ho mladíci mučia.

Modlitba.

O Bože, popraj nám na prímluvu Tvojich svätých mučeníkov Hyppolita a Kasiana, aby skrze ich slávnu pamiatku ku zbožnosti sme boli povzbudení a spasenia došli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

14. augusta.

Sv. Eusebius, kňaz a mučeník.

O sv. Eusebiovi rozprávajú deje cirkevné, že bol veľmi nábožným kňazom v Ríme a že svoj život riadil dľa príkladu apoštolov. On horlil pre česť Božiu a duševnú spásu svojich bližných. Keď to zbadali pohanskí žretci (kňazi), obžalovali ho u miestodržiteľa rimského, Maxencia. Toho času boli cisármi rimskej ríše Dioklecián a Maximian Herkulius. Maxencius dal zbožného kňaza chytiť a pred svoju súdnu stolicu postavil 1 hovoril k nemu: «ObžaIovaný si, že si svojmi rečami mnohých zviedol, aby vlasteneckými bohami opovrhovali. Či znáš, že zasluhuješ dľa zákona smrť? Obetuj verejne bohom a dostaneš milosť od cisára.® Sv. Eusebius odpovedal: «Stvoriteľ neba a zeme dal ľuďom zákony a prvý z nich prikazuje: Pánu Bohu svojmu budeš sa klaňať a Jeho vzývať. A zakazuje: Neučiníš sebe modly, ani žiadneho podobenstva, aby si sa mu klaňal. A keby i tento zákon nebol, bolo by to už smiešnou vecou, keby som modly, z dreva a skaly urobené, na miesto živého, všemohú ceho Boha vzýval.® Tieto smelé slová rozhne valy pohana, i hrozil: «Obetuj bohom; lebo ťa prinútim k tomu najbolestnejšími mukami. Veď asnáďmilší ti je život, než ohavná smrť Na to poznamenal zbožný kňaz: «Bolo by to nezmyslom a bláznovstvom, keby som prednosť dal tme pred nádherným svetlo. Maxencius zvolal: «Pekné zachádzanie s tebou napomáha tvoju tvrdohlavosť, jako badám. Preto ti hovorím, kresťane, obetuj hneď bo hom, lebo ťa dám za živa spáliť! Pokojne odpovedal sv. Eusebius: «Hrozba tvoja ne ľaká mňa; lebo čím väčšie muky podstúpim, tým skvelejšou bude moja odplata. Sv. Eusebius, kňaz a mučeník. Na tieto slová rozkázal miestodržiteľ katom, aby svätého kňaza na reber natiahli a jeho telo železnými háky driapaly. Medzi mučením modlil sa sv. Eusebius: «Zachráň dušu moju, ó Pane! Veď či žijeme, či zo mierame, patríme vždy Tebe. Meno Tvoje buď zvelebené!» Pohania, ktorí tu stáli, divili sa nad zbožnou stálosťou a vytrvalosťou vyznavača pravdy Božej. A miestodržiteľ dal ho sňať s rebra a riekol k nemu: «Ci neznáš, nešťastný človeče, cisárske príkazy, ktoré prísne nakladajú, aby každý poddaný rímskej ríše bohom sa klaňal? Obetuj a uposlúchni cisára!» A Eusebius pokojne riekol: «Rozkazy Božie sú vyššie, než cisá rove^ Rozhnevaný týmito slovami Maxencius rozkázal katom, aby sv. Eusebia, ktorý na tiahnutím na škripci a mnohými krvácajú cimi ranami celkom oslabnutý bol, ku pri chystanej hranici zavliekli a na nej ho upálili. Ked kati svätého vliekli, hovoril im, aby sa ponáhľali, i prespevoval Bohu chválo spevy. Miestodržiteľ obdivoval jeho pokojnú myseľ a veľkosť zbožnej duše, i zavolal za ním: «Prečo že si tak žiadaš tú ohavnú a bolestnú smrť? Nemôžem pochopiť tvoju svojhlavosť. Premeň predsa svoje zmýšľanie a zachráň svoj život!» Sv. Eusebius znal, že ani Dioklecián, ani Maximian posiaľ ne vydali verejný rozkaz, aby boli kresťania vraždení a že ho miestodržiteľ nemôže ku smrti odsúdiť. I riekol: «Jestli cisár rozkázal, aby každý, kto pravým Bohom neopovrhuje a mrtvým skalám sa neklania, bol usmrtený, nuž žiadam, aby ste ma k nemu zaviedli.» Maxencius naľakal sa tejto reči, lebo musel jeho prosbe dľa predpisu vyhoveť; preto naložil vojakom, aby sv. Eusebia do žalára odviedli a tam ho ošetrovali, kým nevy zdravie. Miestodržiteľ išiel sám ku cisárovi Maximianovi a riekol: «Pane a cisáru, priviedli mi človeka buriča, ktorý opovrhuje záko nami, bezočive odpiera moc bohom krajinským, tvrdohlavé nechce im obetovať a tvoje meno vzývať. I odvoláva sa ku tebe,» Cisár riekol: «Priveďte mi ho.> Sudca, ktorý bol prítomný pri vyšetrovaní a Maxencia ku cisárovi sprevádzal, ohlásil sa: «Najmocnejší pane a cisáru! Máš vedeť i to, že ked ho uvidíš a jeho slová počuješ, budeš do jatým.» Cisár zvolal zadivený: «Jako že, či ozaj ten človek moje zmýšľanie a presvedčenie zmeniť je v stave?» A miestodržiteľ tvrdil: «Ano, nielen že zmení tvoje zmýšľanie, ale obráti svojimi rečami i celý ľud na svoju stranu! Veď kto ho môže počuť a nebyť ním pohnutý?» A zvedavý cisár rozkázal: «Priveďte mi ho!» Sv. Eusebius bol pred cisára Maximiana Herkulia dovedený. Jeho nadzemský pokoj a mužská telesná krása, ktoré svietili z tváre vznešeného starca, naplnili všetkých prítomných obdivom a úctou. Cisár hľadel meravo za dlhú chvíľu na neho a riekol láskavé: «Neboj sa, starče, a odpovedaj na otázky, ktoré ti predložím; lebo som ti na klonený a prajem si, aby som ti život za chránila Sv. Eusebius riekol: «Vznešený cisáru! Svoje oslobodenie očakávam len od živého Boha; lebo ačkoľvek si čo cisár mocou a dôstojenstvom svojím povýšený nad všetkých poddaných, nuž predsa si len smrteľným človekom. Ja nebojím sa ani pred tebou a opakujem, čo som pred súdom vyznal: ja som kresťan a klaniam sa len pravému najvyššiemu Bohu, od ktorého som toľké dobrodenia obdržal.» Cisár obrátil sa k Maxenciovi: «Nevidím v tom žiaden zločin, že tento človek jedného Boha vzýva, ktorého najvyšším menuje. Alebo či dopustil sa iného previnenia ?» Miestodržiteľ uklonil sa a riekol: «Najmocnejší pane, nedaj sa klamať! Co on Bohom menuje, nenie to takým, jakého si ty predstavuješ. On myslí na nejakého Ježiša, ktorého naši predkovia nepoznali.» Cisár riekol: «Iďa súd' ho dľa zákonov; ja nechcem v tejto veci súdiť.» Ačkoľvek bol Maximian zaťatým nepriateľom kresťanstva, dojala predsa neohrožená otvorená myseľ a cnosť vyznavačova surovú jeho myseľ. Rád by ho bol zachránil, ale obával sa mocných pohanských žretcov, ktorí ustavične ľud búrili. Sv. Eusebius bol do súdnej siene od vedený, Maxenc sadol si na súdnu stolicu, a rozkázal svätému, aby modlám obetoval. Keď sa nepohol a mlčal, okríkol ho miesto držiteľ: «Obetuj, lebo ťa odsúdim, aby si bol spálený, a Ten, ktorému sa klaniaš, ne bude v stave, aby ťa zachránil! Svätý od povedal: «Ani oheň, ani meč nie sú v stave, aby moje zmýšľanie zmenili. Rozkáž moje telo mučiť a na kusy trhať; rob s ním, jako sa ti ľúbi. Moja duša, ktorá Bohu patrí, neutrpí nič mukami. Nikdy neprestúpim svätý zákon, ktorý od detinstva zachová vam! Maxenc zúfal, že zbožného kňaza nemohol nakloniť, aby modlám obetoval, i odsúdil ho na smrť; hlava jeho vznešená mala padnúť pod mečom. Keď sv. Eusebius počul výrok smrti, padol na kolená a radostne sa modlil: «Oj, jako Ti ďakujem, predrahý Ježišu a Spasiteľu, za tú milosť, že si ma za hodného uznal, aby som touto skúškou svojej vernosti a príchyľnosti stal sa Tvojím učeníkom Keď ho kati doviedli na popravné miesto, pokľakol si s veselou tvárou, zvele
boval Boha chválospevami a naklonil hlavu ku smrteľnému úderu. To stalo sa dňa 14. augusta roku 290.

Nábožní kresťania po chovali telo jeho v podzemných chodbách Ríma. Sv. Eusebius vyobrazuje sa v rúchu kňazskom s mečom v ruke.
Poučenie.

Pohanský mudrc Plato hovorí: «Keby sme podobu cnosti vidieť mohli, každý z nás by jej nevýslovnou krásou k horúcej láske bol prebudený Taká krása cnosti objavuje sa nám v živote sv. Eusebia, mu čeníka. On venoval sa celou dušou službe Božej a dokázal každým svojím slovom a skutkom, že mu nič tak na srdci neleží, jako sláva Božia, jeho a bližných duševné spasenie. Preto poberal sa radostne na smrť, aby sa čím skôr s dobrotivým Bohom mo hol spojiť. Kresťane, i ty prináležíš Bohu. On ťa stvoril a zachováva. On ťa vykúpil a v každom okamžení obdarúva ťa svojím dobrodením. On je tvojím otcom a bude i sudcom. A jak často si nevďačným oproti Bohu a Otcovi svojmu! Či sa Ho nebojíš čo spravodlivého sudcu? Jemu teda celý patríš; k Nemu majú smerovať všetky tvoje myšlienky, slová a skutky. Keď sa od Neho odvraciaš, komu patríš? Či svetu, ktorý je klamlivý, nevďačný, nestály? Daj pozor, aby si večne nezahynul!

Modlitba.

Ó Bože, popraj nám milosti, aby sme na prímluvu sv. Eusebia celkom Ježišovi Kristovi sa venovali a len Tebe žili a radostne niekedy zomierali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.