Matka Božia - Bohorodička : Neomylná dogma katolickej cirkvi
zdroj: Matka Božia – Bohorodička: Neomylná dogma …Ak nehľadíme na protestantov, ktorí „sami nevedia, čo učia“, tak zapieranie slávneho názvu „Božia Matka“ je vždy spojené s narúšaním samého tajomstva vtelenia; preto sa nečudujme, že svätá matka Cirkev vždy proti kacírom hájila Máriino božské materstvo spolu s tajomstvom vtelenia. Každý vie, že tretí všeobecný efezský koncil vyhlásil nasledujúci kánon, keď pritom kresťanský ľud jasal:
„Ak niekto nevyznáva, že Boh je ozajstný Emanuel, a preto, že Svätá Panna je Bohorodička –, keďže podľa tela zrodila telom učinené Božie Slovo – nech je prekliaty.“
Tak aj za nevyhnutné pokladala túto pravdu znova vštepiť na štvrtom všeobecnom sneme, t. j. na piatom a šiestom chalcedónskom, a na carihradskom sneme. Aj pápež Ján II. a Pius XI. znova to zdôrazňovali.
Dôležitejšie svedectvá ústneho podania sú u sv. Ignáca Antiochijského, u sv. Justína, u sv. Ireneja Lyonského, u sv. Hypolita, ba aj u Tertulliana a Origena.
Písmo Sv. nikde takými slovami neučí: „Mária je Božia Matka“; na to sa vraj už Nestorius odvolával, ale – ako sv. Cyril Antiochijský ukázal – neprávom. Sv. Tomáš Akvinský takto určite vyslovuje dôkaz svätého Cyrila:
„Hoci Písmo Sväté výslovne nehovorí, že blahoslavená Panna je Božia Matka, predsa výslovne hovorí, že Ježiš Kristus je pravý Boh – ako je zrejmé z konca prvého listu sv. Jána – a že blahoslavená Panna je matka Ježiša Krista, ako je zrejmé z prvej hlavy evanjelia sv. Matúša. Preto zo slov Písma Sv. nevyhnutne nasleduje, že je Božia Matka. Aj v liste k Rimanom sa vraví, že z Izraelitov podľa tela je Kristus, ktorý je nadovšetko Boh požehnaný naveky. A z Izraelitov je iba skrze blahoslavenú Pannu. Preto ten, ktorý je nadovšetko Boh požehnaný naveky, sa naozaj narodil z blahoslavenej Panny ako zo svojej matky.“
Ale teológovia sa nezhodujú v tom, ako (modus quo) táto pravda o božskom materstve blahoslavenej Panny vyplýva zo slov Písma Svätého.
Obecne sa rozlišujú spôsoby, ako nejaká pravda môže byt v prameňoch zjavenia; ale nemôžeme povedať, že by v tomto názvosloví vždy bola žiadaná jasnosť a jednota. Vec však nie je zamotaná. Nejaká vyhranená pravda sa môže vyjadriť „vlastnými, príslušnými slovami (propriis verbis)“, napr.: Mária je matka Ježiša Krista, ale aj „inými slovami“, napr.: Ježiš Kristus sa počal a narodil z Panny Márie. V oboch prípadoch sa hlása tá istá pravda, ale spôsob vyjadrovania sa líši.
Ak sa teda pravda vyjadruje „vlastnými, príslušnými slovami“, zvyčajne sa to volá: výrazne (výslovne), tvarovo (vlastne) rozvinuté, aj priamo, (expresse, formaliter-explicite, etiam directe).
Ale ak sa taká pravda vyjadruje „inými slovami“, to sa volá: rovnocenne, tvarovo (vlastne) zahalene (aequi-valenter, formaliter-implicite), aj nepriamo (indirecte), čo však nie je také presné.
Okrem toho sa však takáto pravda môže hlásať skrze nejakú inú, v ktorej nie je tvarovo (vlastne) zahalene, ale sprostredkujúco (mediate). Žiadaná pravda sa totiž musí z onej inej vyvodiť rozumovými vývodmi, ktoré nielen ukazujú, že tá istá pravda je v iných slovách, ale že pravda je iná, ktorú predsa správne uzatvárame z prv poznanej pravdy.
Teda niektorí teológovia mysleli, že pravda o božskom Máriinom materstve vyplýva zo slov Písma Sv. len skrze také rozumové vývody, a preto je v ňom iba sprostredkovane. A tak, keby sa malo božské materstvo poznať len z Písma Sv. –, keby teda prvý prameň zjavenia, božské podanie, neučil tú pravdu, hoci ju naozaj učí – nemuselo by sa veriť, t. j. prijímať úkonom nadprirodzenej, božskej viery; vyplývalo by totiž z tých právd, ktoré veríme, a bolo by iba teologickým záverom zo slov Písma Svätého.
Iní však učia, že sa tu hovorí o nejakej pravde, ktorá je v slovách Písma Sv. tvarovo (vlastne) obsiahnutá. Myslím, že tak sa majú rozumieť aj slová svätého Tomáša. Hovorí totiž, že toto božské materstvo nevyhnutne vyplýva zo slov Písma Svätého.
Preto musíme klásť dôraz na tie slová Písma Sv., ktoré Pannu Máriu volajú: Matka Ježišova, jeho Matka, alebo ktoré velebia materské výsady; a podobne z druhej strany na všetky slová, ktoré hovoria o Spasiteľovom božstve, a ktoré akoby boli zhrnuté u sv. Jána v 20. hl., v. 31. – Ako svätý Tomáš našiel božské materstvo v texte „k Rimanom v 9. hl., v. 5., tak ono vyplýva aj z textu sv. Lukáša v 1. hl., v. 35. Anjel Pánov totiž hovorí Márii: „A preto i to sväté, čo sa z teba narodí, volať sa bude Synom Božím.“
To veru nie je iné, ako keď „inými slovami“ (rovnocenne, tvarovo (vlastne), zahalene sa povie: „Ty budeš Matkou Božieho Syna, teda Božia Matka!“ Nemôže sa dať námietka, ktorá – aj proti mienke pápeža Pia XI. – zvyčajne sa dáva pre Alžbetine slová: „Matka Pána môjho prichádza ku mne?“ Tieto slová z úst izraelskej dcéry totiž dokazujú, že môžu znamenať iba: Mesiášova matka. Ale nech Židia hocičo mysleli o Mesiášovi, tu sa hovorí o Pánovom anjelovi, ktorý podľa rozkazu a v mene Jahveho oznamuje materstvo tej, ktorá bola vyvolená za Matku Syna pravého Boha.
Prakticky však málo záleží na tom, ktorí teológovia viac sa blížia ku pravde, keďže Cirkev pravdu o božskom materstve nečerpá len z Písma Svätého, ale najmä z božského podania; a preto aj nám ju predkladá ako pravdu božsky zjavenú, ako článok viery, ktorý všetci majú verne a vytrvalo veriť.
Predsa oveľa pravdepodobnejšie sa zdá, že už samotné slová Písma Svätého, ako znejú, stačia na to, aby táto pravda bola predložená ako článok viery.
***
Článok vyšiel pôvodne v časopise Smer 4/1941, do elektronickej podoby bol spracovaný Dominikánskou knižnicou, pred zverejnením na stránke Christianitas.sk bol ešte mierne upravený redakciou.