Poučenie z histórie Ariánske kresťanstvo vraj sa nám to ešte vráti na konci dejín, keď s antikristovským čipom 666 budú faraóni strašením vynucovať kôli jednote svetového náboženstva zrieknutie sa Božstva Pána Ježiša!!!
„Kňazom: Deň, kedy budete vyzvaní zaprieť Moje Božstvo, nie je ďaleko.“ 847
„Ak prijmete, že všetky náboženstvá musia byť spojené do jediného… budete Ma potom zapierať.“
„Moje Božstvo už viac nebude hlásané.“
"Traja zo štyroch ma zradia." 1011
Varujem svet, ak sa pokúsi poprieť moje Božstvo - vy a všetci zapletení do tohto prefíkaného sprisahania - budete označení ako nepriatelia Boha. Ak budete podporovať rúhačské zákony, budete vinní hriechom proti Bohu. 866
malý detail , napr. písmeno "i" v slove, ale znamenajúci priepastný rozdiel medzi herézou a ortodoxiou. Keď sú v cirkvi dva tábory a majú podobné názory, ale nejaký konflikt názorov / napr. za Medžu či proti/ , a nie je jasné, kto má väčšiu pravdu, všimnúť si treba ktorá strana používa pri argumentácii urážky, krivé obvinenia , zbabelo čuší pri položení slušnej a pritom podstatnej otázky, hádže emaily do koša, nevie povedať slovo prepáč, primitívne straší, maže komentáre či sa správa vyslovene frajersky... Toto mikronásilie sú väčšinou podvedomé prejavy tých, čo obhajújú nejakú nečistotu a lož, a majú to zaobalené do svojich pravdičiek
Toto autor PP Kysucký prezentuje ako to vraj spoľahlivé a slovanské? Árius bol v roku 325 na koncile v dnes tureckej Nicei drvivou väčšinou biskupov označený ako heretik a bol za to vylúčený z matky cirkvi. Mal však mnohých vplyvných prívržencov aj na cisárskom dvore, ktorý po smrti cisára Konštantína forsírovali jeho iný názor po celej Rímskej ríši. Išlo o popieranie , že Ježiš má aj božskú podstatu bytia, a že bol a je Druhou Božskou Osobou. Árius hlásal, že je iba človek, ale nie aj vtelený Yahwe. Ako Boží Syn je vraj iba najdokonalejší tvor. Neuznával teda ani NajSvätejšiu Trojicu, ktorá tvorí Jedného kresťanského Boha v Troch Osobách. Čiže najväčšie to z tajomstiev našej sv. viery. Rigídne trval na tom, že Boh môže byť iba a len jedna Osoba, čo prevzal z ultraortodoxného výkladu tradičného farizejského židovstva. Oni vtedy mystérium Jedného pravého Boha sväto žiarlivo strážili, lebo ich obklopovala presila pohanských náboženských prestáv. kde mnohí bohovia boli v kulte samozrejmosťou.
ad fontés – sv. Atanáz + pp Liberius + cisár Konštantín. Počas vlády Konštancia II., najmä okolo roku 359: cisársky tlak prinútil mnohých biskupov podpísať nejasné kompromisné formulácie. Na koncile v Rimini však pôvodne stálo proti ariánskej skupine približne 320 zo 400 západných biskupov; ariánska alebo poloariánska menšina mala asi 80 členov. Väčšina cúvla a kapitulovala až po dlhom nátlaku a zadržiavaní. Dejiny koncilu v Rimini
Medzi ďalších výrazných odporcov arianizmu patrili napríklad Hilár z Poitiers, Eusebius z Vercelli, Dionýz z Milána, Lucifer z Cagliari a neskôr kappadócki otcovia. RKCirkev mala vtedy pravdepodobne rádovo 1 500–1 800 biskupov. Väčšina z nich na Východe . zdroj AI
Tí, čo brali kresťanstvo iba povrchne, tým sa zdalo, že prehlásenie z Niceiského koncilu unáhlene pridalo teda vraj do sv. viery patologickú anomáliu – okrem Boha Otca aj druhého Boha – Syna. Pre nich, ako aj pre Židov bol tento bod jasným heretickým bohorúhaním a zlyhaním, a divným návratom do pohanského polyteizmu, čiže spiatočka ku mnohobožstvu. Tento povrchný názor prijala aj sestra cisára, aj cisársky dvor, ktorý ochraňoval už nielen Rímsku ríšu, ale aj ako nečakanú novotu – cirkevné dianie. Božstvo Syna sa verejne a odvážne preto opovážil vyznávať iba málokto. Vtedajší štátny policajný mainstream bol „pravoverne a moderne ariánsky“. Pridala sa ku tomu predivnému cézaropapistickému diktátu aj väčšinová mienka zbabelých biskupov. Asi v tom sami nemali vôbec jasno. Možno sa tvárili ako tí dnešní preláti, že vakcíny s potratenými bunkovými líniami a samoskladajúcimi nanočasticami sú tá pravá sloboda, a nechceli si narobiť kariérne problémy. Táto brána pekelná prišla do cirkvi cisárskymi výhodami. Navonok mali svetskú slávu, a čím bola väčšia, tým väčšiu hanbu robili sebe aj dejinám cirkvi.
Božstvo Ducha Svätého bolo v RKC oficiálne prijaté až na Carihradskom koncile v r. 381. Zaujímavé, že nie už v r. 325.
Asi najodvážnejší svätý bojovník za kresťanského Boha v Troch Osobách bol vtedy biskup sv. Atanáz z Alexandrie. Päť krát počas 17. rokov ho kôli tomu mocibažní a väčšinoví a oveľa vplyvnejší ariáni šikanovali , zosadili z úradu a putoval do vyhnanstva. Pápež v Ríme Libérius, ktorý ho odhajoval, bol tiež z úradu vyhnaný kôli jednému slovku vo vyznaní viery / neprijal tú tézu, že Ježiš bol Otcovi vraj iba podobný podstate – homoiúsios,/ vyslov homojúsios/ , ale trval na prísne ortodoxnom znení, že mu bol aj spolupodstatný – z gr. homoúsios, lat. consubstantialis /. Cisár ho dal kôli inému výkladu viery a iba jednému písmenku v slove väzniť aj bičovať . Donútil ho nátlakom aj podpísať exkomunikáciu na Atanáza, ktorý bol nehoráznym spôsobom vyštvatý z biskupskej rezidencie procisárskym protibiskupom Gregorom, kde boli bité ako žito a z katedrály akoby gestapom násilím vyhodené vtedajšie rehoľné panny aj iní pravoverní katolíci. Kôli takej maličkosti, však? Za ktorou bolo v hre božstvo či nebožstvo Ježišovej Osoby, čiže vec pre pravoverné kresťanstvo najzávážnejšia. Preto my ariánsku verziu, ktorú znova na náboženskú scénu ako oprášenú priniesli v 19. st. Svedkovia Jehovovi nevyznávame ani ju neodporúčame, a máme ju za jeden z ťažkých a sv. vieru urážajúcich bludov.
Sám Ježiš hromovým hlasom povedal:
Ak neuveríte, že Ja Som / čiže Ten, čo Naozaj Existujem, teraz, tu, Ja Som /ten Váš Yahwe,
Osobne vtelený a prítomný!!!/ zomriete vo svojich hriechoch!“ / Jn 8, 24 /
- prečo sme túto vetu za 50 r. v kostole NIKDY nepočuli, ani od pápežov ani od biskupov ani od kňazov??!
A preto, že zaťato nechceli prijať túto najrevolučnejšiu a oslobodzujúcu pravdu, povedal im, že „ Váš otec je vrah, klamár a diabol!“ Jn 8,44 Ale je pozoruhodné, že svoje božstvo sám až na túto výnimočnú hádku z farizejmi ukrýval, a až do konca svojho života prikázal apoštolom, aby o tomto určite veľkom tajomstve radšej pomlčali. Nesplnili si svoju historickú úlohu, a dôstojne neukončili poriadky Starého zákona a tiež židovskú teologickú predstavu o Bohu. Miesto toho agresívne až diabolsky zaútočili na Kráľa prorokov. Zabili novú a draho zaplatenú pravdu. A tej to neprekáža. Zvykne na tretí deň vstať z hrobu…
Že nešlo o krátkodobý teologický problém dokazuje, že ešte pápež sv. Ján I. + v r. 526 , čiže v 6 st. bol cisárom z Konštantínopolu tlačený k múru, aby urobil ústupky ariánom. Keď to odmietol, bol kruto umučený. Táto pravda o Najsv. Trojici, ktorú všetci kresťania berú dnes ako nejakú samozrejmosť , bola stáročia tvrdo agresívnymi bludármi pri moci prenasledovaná.
Pomocný biskup Athanasius Schneider z Astany o tých dosť teda turbulentných časoch povedal toto:
„Boli aj časy, ako počas ariánskej krízy vo štvrtom storočí, keď čistotu katolíckej viery udržiavali skôr laici ako biskupi. Bol to čas, povedal svätý John Henry Newman, keď „bolo dočasné pozastavenie funkcií Ecclesia docens “
Vo svojom slávnom diele On Consulting the Faithful in Matters of Doctrine Newman napísal: „V tom čase obrovského zmätku bola božská dogma o božskosti nášho Pána vyhlásená, presadzovaná, udržiavaná a (ľudsky povedané) zachovaná, oveľa viac Ecclesia docta než Ecclesia docens; že kolégium biskupov bolo neverné svojmu povereniu, kým „telo laikov“ bolo verné svojmu krstu. Raz pápež, inokedy patriarchálne, metropolitné a iné veľké prestoly, inokedy generálne koncily hovorili to, čo nemali povedať, alebo robili to, čo zatemňovalo a kompromitovalo zjavenú pravdu; kým na druhej strane to bol kresťanský ľud, ktorý bol pod Prozreteľnostnou cirkevnou silou sv. Atanáza, Hilária, Eusébia Vercelského a iných veľkých osamelých vyznavačov, lebo ten ľud by bez nich zlyhal.“
Rozsiahly doktrinálny zmätok vo štvrtom storočí sa nápadne podobá našej dobe. To, čo o tom čase povedal svätý John Henry Newman, možno dobre aplikovať na súčasný doktrinálny a disciplinárny zmätok, ktorý vytvárajú rôzne synodálne procesy a prípravné dokumenty vydané Svätým stolcom za posledný rok. Kardinál Newman o ariánskej kríze napísal: „Zbor biskupov zlyhal vo vyznaní viery. Hovorili rôzne, jeden proti druhému; po Nicaei nebolo nič pevného, nemenného a konzistentného svedectva takmer šesťdesiat rokov. Boli nedôveryhodné synody, neverní biskupi; bola tam slabosť, strach z následkov, zavádzanie, klam, halucinácie, akoby nekonečné a beznádejné, ktoré sa šírili takmer do každého kúta katolíckej cirkvi. Pomerne málo bolo tých, ktorí zostali verní, mnohí boli zdiskreditovaní a vyštvatí do vyhnanstva; ostatní boli buď podvodníci, alebo boli sami podvedení.“
„Vezměme znovu utrpení, které později působili
ariánští Vandalové. Ze čtyři sta šedesáti biskupů
v Africe jich poslali čtyřicet šest pryč ze země do
zdraví škodlivého místa a přinutili je k tvrdé práci,
a tři sta dva jich poslali do různých částí Afriky. Po
deseti letech poslali do vyhnanství dalších dvě stě
dvacet. Jindy vyrvali přes čtyři tisíce křesťanů,
duchovních i laiků z jejich domovů a hnali je přes pobřeží, dokud nezemřeli vyčerpáním nebo špatným
zacházením. Jiné drásali biči, pálili je rozpáleným
železem a usekávali jim údy.“ /sv. J.H.Newman, Čas Antikrista, 111 str/
Rôzne dokumenty vydané počas súčasného synodálneho procesu predstavujú druh zmätku, pred ktorým varoval učiteľ cirkvi svätý Hilár z Poitiers zo štvrtého storočia: „Je nemožné, je nerozumné, miešať pravdu a nepravdu, zamieňať svetlo s temnotou a dávať to do jednoty, mienky akéhokoľvek druhu, deň spolu s nocou“ ( In Constantium , 1)
Takto prísni boli v náuke prvotní cirkevní otcovia. A to preto, aby ten najvzácnejší mladý strom nového poznania nebol ohrozovaný starými burinami či povrchne vnímajúcimi novú vieru.
Velikán J. W. Goethe v komunikácii Eckermannom (1831) povedal:
„Kresťanstvo má svoju veľkú a účinnú históriu, ale dogmy ako Trojica sú pre mňa len výplodom ľudského spôsobu myslenia.“
Vo Faustovi (napr. scéna Prolog v nebi) Goethe stavia Boha do role tvorivej sily, nie dogmatického vládcu. Duch Svätý je u neho skôr symbolom životnej energie než tretou osobou Trojice. Toto považoval za už prekonanú teóriu, ktorá obmedzuje skutočnú duchovnú skúsenosť. Ktovie, či ho niekto stihol aj napomenúť, že je to podstatný omyl v jeho živote, Výplod ľudského spôsobu myslenia bolo oveľa viac jeho panteistické vnímanie božstva ako prírody podľa Barucha Spinozu, než výklad Najsv. Trojice podľa sv. Atanáza.
Goethe ako básnik: Pre neho bola „Trojica“ len symbolom prirodzenej trojjedinosti síl v prírode – napríklad svetla, tmy a farby; semena, rastu a plodu. V jeho poézii (napr. Faust , Hymny na prírodu ) sa Trojica objavuje v metaforickej podobe – ako spojenie ducha, duše a prírody; svetla, života a lásky. Goethe bol:
nie klasický kresťanský mystik
mystický mysliteľ prírody a bytia
človek, ktorý veril v hlbokú jednotu reality, ktorú treba skôr zažiť než definovať
„Spinoza mi ukázal cestu k Bohu, ktorý sa prejavuje v zákonoch prírody.“
(Goethe v liste JG Herderovi, 1783)
„Všetko trojité je božské,
a trojnosť je zákon sveta.“
( Faust II )
Ako vedec : „V prírode sa všetko opakuje v trojiciach – vznik, trvanie, zánik.“
Ako filozof (ovplyvnený Spinozom) veril v jediného Boha = Bytie ako také , ktoré sa prejavuje v nekonečných formách. Trojicu odmietal ako rozštiepenie jednoty Boha .
„Boh je jedno, nerozdeliteľné bytie.“
„Boh je všetko vo všetkom; delenie na osoby je ľudský omyl.“
Ako obrodiť slovanov - kritická štúdia

1Zdielať2729PreložiťUI

Viac

• Nahlásiť
• Vložiť
• Zmeniť príspevok
• Odstrániť z albumu
• Vymazať album