ULICA

(Úryvok z knihy Srdce od Edmonda de Amicis, ktorá bola vydaná v roku 1881, Výchovný list otca svojmu synovi)

Pozoroval som ťa z obloka v ten večer, keď si sa vracal z návštevy u učiteľa. Vrazil si do jednej ženy. Buď vnímavejší, keď kráčaš po ulici. Aj pri tom sú povinnosti. Ak mierniš svoje kroky a pohyby v súkromnom dome, prečo by si to nemohol robiť aj na ulici, ktorá je domovom pre všetkých? Zapamätaj si to, Enrico. Vždy keď stretneš chatrného starca alebo dajakého úbožiaka, ženu s dieťaťom na rukách, mrzáka s barlami, chlapa zhrbeného pod bremenom, rodinu oblečenú v smútočných šatách, úctivo im ustúp: musíme si ctiť starobu, chudobu, materinskú lásku, chorobu, únavu, smrť.
Vždy, keď uvidíš niekoho, komu za chrbtom prichádza dajaký voz, odtiahni ho preč, ak je to dieťa; ak je to dospelý, upozorni ho. Vždy sa spýtaj osamelého plačúceho dieťaťa, čo sa mu stalo, a zdvihni starcovi palicu, ak mu padla na zem. Keď sa dvaja chlapci bijú, rozdeľ ich; ak to robia dvaja chlapi, odíď, nebuď svedkom pri prejavoch hrubej sily, ktorá uráža a zatvrdzuje srdce. A keď prechádza okolo spútaný chlap medzi dvoma strážnikmi, nepridávaj svoju zvedavosť ku krutej všetečnosti davu, veď ľahko môže ísť o nevinného. Prestaň hovoriť alebo smiať sa so svojím spolužiakom, keď stretnete nemocničné nosidlá, na ktorých možno nesú umierajúceho; alebo pohrebný sprievod, aký môže jedného dňa vyjsť aj z tvojho domova. Hľaď s úctivosťou na všetkých tých chlapcov z ústavov, keď idú po meste: na slepcov, nemých, na mrzákov, na siroty, na opustené deti; mysli na to, že tu prechádza ľudské nešťastie a ľudské milosrdenstvo. Keď stretneš dakoho s nápadným alebo smiešnym znetvorením, tvár sa, že to nevidíš. Zašliapni vždy každú horiacu zápalku, na ktorú natrafíš, lebo by mohla stáť niekoho život. Odpovedz vždy zdvorilo každému, kto sa ťa opýta na správnu cestu. Nehľaď na nikoho so smiechom, nebež zbytočne, nemeškaj. Výchova národa sa posudzuje predovšetkým podľa toho, ako sa správa na ulici. Kde vidíš hrubosť na ulici, tam nájdeš hrubosť aj v domácnostiach.....

Tvôj otec

Jedna pani, ktorá všetkých okoloidúcich na ulici rada posudzovala, neurobila výnimku ani cestou do kostola...Ten bol naničhodník, tá bola papuľnatá, ďaľší fagan samovraha...atď. Prišla ku kostolnej bráne, ktorá bola ešte zavretá. Bol na nej nalepený malý lístok s jednou vetou a podpisom.

"Ja som aj tam vonku. Boh."

(Bruno Ferrero)

Minimálne na zamyslenie...Kam sa posunuli medziľudské vzťahy, výchova detí ako sa majú správať aj na verejnosti....Už ste odpadli na ulici? Zlomili ste si nohu? Koľko ľudí prešlo bez povšimnutia, alebo vám venovali ešte štiplavú poznámku o hladine alkoholu....pomohol vám predsa len niekto?
A druhá rovina ulice, ako priestoru pre všetkých... Prečo tak vadia niekomu kresťanské procesie a dávajú sa pokuty za rozsypané kvety...a na druhej strane sa necháva voľný priebeh pochodom na uliciach vo všetkých možných farbách a ideológiách....