Milosrdný Samaritán, patrón inovercov a modlitba za pohanov z novény k Božiemu milosrdenstvu
Na jeho radikálny postoj reagovalo viacero ľudí. Radili mu, aby knihy nepálil, ale radšej ich niekomu daroval alebo ich odniesol do antikvariátu. Mladý muž bol ale neoblomný, jedine spálenie podľa neho zabezpečí, že sa k nim nikto nikdy nedostane.
Napriek snahe mnohých diskusia s týmto človekom nebola možná. Muž až príliš pripomínal zapálených fanatikov z opačných strán barikád, moslimských alebo hinduistických. Mám taký pocit, že sa ich rady v kresťanských cirkvách v poslednom čase rozširujú. A skutočne iba stačí, aby ich bol dostatočný počet, a svet bude horieť v nových vojnách v mene „pravého Boha“. Fundamentalizmus sa prejavuje všade rovnako: odmietnuť, zničiť, zapáliť…, tu niet rozdielov.
Spása inovercov?
Poďme ale k podstate. Prečo v nás vôbec vzniká naliehavá nutnosť obracať ostatných na našu vieru? Bojíme sa o nich? Robíme to len pre ich dobro? Máme strach, že budú zatratení? Alebo to je naše nevyzreté ego, ktoré je zakomplexované, ustráchané, a preto chce vidieť celý svet v jednofarebných dresoch? Potrebujeme istotu pevného názoru, ktorý bude rovnaký v Rusku, v Brazílii aj na Aljaške? Nechcel to isté Ivan Hrozný, Lenin, Hitler, Pol Pot a všetci psychotici na trónoch?
V dejinách kresťanských cirkví sa od nepamäti viedli a dodnes vedú diskusie o možnosti spásy inovercov, nekresťanov či dokonca ateistov. Mnohí by to aj dnes chceli vyriešiť rázne a jednoducho – diskvalifikovať z hry o nebo každého, kto nie je kresťan. Otázkou samozrejme je, do akej miery sa v ich postoji odráža biblická nádej, Božia milosť a porozumenie pre Božie veci…
Na druhej strane sú mnohí, ktorí s pokorou v srdci chápu, že Božie cesty sú nevyspytateľné. Že sa k Bohu môžu dostať aj ľudia z inej strany hory. Bolo by možné na tomto mieste vytiahnuť celú plejádu teologických argumentov z Písma aj z patristiky.
Keby však všetky výroky a komponenty zmizli, keby sme nemali listy apoštola Pavla ani Jána, keby sa stratili všetky štyri evanjeliá a zostal by z nich iba malý zlomok: Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi – stačilo by to na to, aby sfúklo sviecu pohoršenia nad „spásou pohanou“.
Milosrdný Palestínčan
Samaritáni sú etnikom (dnes ich žije na území Izraela len okolo päťsto), ktoré s Židmi nezdieľa rovnaké pohľady na vieru. V Kristovej dobe boli vnímaní ako pohania, ktorí neuznávajú ortodoxný kánon židovskej Biblie a obetujú v rozpore s nariadením Hospodina na vrchu Garizim. Samaritáni to Izraelitom oplácali – hľadeli na nich nevraživo a na dôvažok chytali jeruzalemských pútnikov, ktorých okrádali či zabíjali. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi musíme chápať v tomto vyostrenom kontexte, aby sme z neho vylúpli to pravé a hlboké jadro.
Keď Kristus hovorí zákonníkom príbeh o milosrdnom Samaritánovi, je to pre nich studená sprcha. Siaha až na dno ich rezerv a absolvuje s nimi akúsi „liečebnú terapiu“ zbavovania sa predsudkov. Podobne, ako keby dnes pri Múre nárekov vykladal ortodoxným o milosrdnom Palestínčanovi, ktorý tým, že pomáha iným, je v očiach Boha pravovernejší ako rabíni, čo sa tam chodia len modliť.
Kristus žiada od svojich poslucháčov jednu základnú vec: oslobodiť sa od polarizovaného videnia sveta, zbaviť sa predsudkov, škrupúľ a formálneho konfesionálneho primátu; vidieť vo vnútri každej rasy či náboženstva len samotného človeka: jeho srdce, jeho dušu, ktorá sa zrkadlí vo vzťahu k láske.
Milosrdný budhista
Presuňme sa ku kresťanstvu. Keby Ježiš hovoril dnes svoje podobenstvo nám kresťanom, znelo by takto: Jeden muž padol po ceste do rúk násilníkom. Tí ho olúpili, zbili a nechali napospas osudu. Išiel okolo kardinál, ale úbožiaka si takmer nevšímal, ponáhľal sa na svoj obrad. O chvíľu šiel tadiaľ protestantský kňaz a keď videl krvavého muža, pozrel sa na hodinky a pridal do kroku. Náhodou šiel tadiaľ budhistický (moslimský, hinduistický… – dosaďte si, čo chcete) kupec a keď videl muža, neváhal, zosadol z koňa a postaral sa o neho.
Ktorý z týchto ľudí konal Božiu vôľu?
Boh je pravda
Edith Steinová, židovka, ktorá v dospelosti konvertovala ku katolicizmu a v roku 1943 zahynula v koncentračnom tábore, vyriekla veľmi dôležitú vetu: „Vždy mi bola vzdialená myšlienka, že Božie milosrdenstvo je viazané na hranice viditeľnej cirkvi. Boh je pravda. Kto hľadá pravdu, hľadá Boha, či si to uvedomuje alebo nie.“
V tom tkvie aj jadro Podobenstva o milosrdnom Samaritánovi. Kto hľadá pravdu (milosrdenstvo, súcit…), ten hľadá Boha – či si to uvedomuje alebo nie. Steinovej výrok môžeme trochu rozšíriť: Kto žije s láskou, ten žije s Bohom, či si to uvedomuje alebo nie.
Niektorí cirkevní otcovia považovali Sokrata a Platóna za kresťanov, aj keď žili dávno pred príchodom Krista. Prečo? Keď prišli jezuitskí misionári do Číny, žasli nad vznešeným učením Konfucia alebo Lao-c’. Prečo? Keď Mahátmá Gándhí prostredníctvom nenásilia a odovzdanosti oslobodzoval Indiu spod britského impéria, kresťanom po celom svete sa tajil dych. Prečo?
Všetci zmieňovaní hľadali cnosť, boli vykonávateľmi milosrdenstva a lásky, žili múdro a pravdivo. Aj oni, aj plejády ďalších, sú milosrdní Samaritáni. Kristove záverečné slová podobenstva: „Choď a konaj tiež tak“ sú povedané so zreteľom na každého statočného pútnika, mierotvorcu a milosrdného človeka. Kristove slová sú potvrdením, že niet väčšej sily, ako je láska premenená na čin. Viera akokoľvek čistá a bezchybná nás očistí len do tej miery, do akej ju pozlátime láskou.
Univerzálny jazyk
Keď robíme zbierky pre ľudí postihnutých povodňami, keď posielame peniaze na iný koniec sveta pre krajiny zasiahnuté zemetrasením, nikoho z nás nezaujíma, či je to pre obete pakistánskej alebo thajskej národnosti, pre moslimov alebo budhistov. Vieme, že peniaze idú pre nejakých strádajúcich ľudí, a to je dôležité. Rasa, náboženstvo, viera, nič z toho v tej chvíli nehrá rolu. Utrpenie je predsa všade rovnaké. Ak niekto stratí svojho blízkeho, plače rovnako, či je to katolík alebo evanjelik. Ak sa kresťanskej matke narodí dieťa, teší sa rovnako ako matka židovská. Smiech je aj tu, aj na opačnej pologuli smiechom a slzy sú všade rovnakými slzami.
Milosrdenstvo, o ktorom Ježiš hovorí, je všade rovnakým milosrdenstvom. Ak niekto nepodstatný, povedzme nepálsky pastierik, dokáže počúvať hlas milosrdenstva, tak dokáže prenášať vrchy. On už je v kráľovstve nebeskom a my so svojou pravovernosťou môžeme ešte stále stáť pred dverami.
Pomoc, podanie ruky, záchrana života sú to najvzácnejšie, čo môže človek človeku dať, a nezáleží pri tom na vonkajších formách. Láska je univerzálny jazyk ľudskosti. Rozumie mu každý. Kristove slová nás takto uvádzajú v jedno hlboké tajomstvo: možno častokrát ani sami netušíme, ako sme si blízko. Ľudstvo vo svojej kráse a rozmanitosti je Božím mystériom. Do tej rozmanitosti nás tvorí On. Preto cirkev chápe ako základnú ideu spoločenstva v prvom rade celé ľudstvo.
Myslia, že sú tu sami
Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi je nadčasový príbeh. Kristus ho podáva hladko a pri tom sa pohráva s napätím ako maliar s farbami. Jeho obsah je rovnako fascinujúci a záhadný ako úsmev Mony Lisy. Vyjadruje hĺbku bez pózy, bez nasadenia – len tak, mimochodom. Samotná osoba milosrdného Samaritána môže byť svojou univerzálnou platnosťou pokojne vyhlásená za patróna inovercov.
Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi môžeme chápať aj ako protokánon ľudskej tolerancie. Milánsky edikt, zrovnoprávnenie náboženstiev pred zákonom, sloboda vierovyznania, osvietenstvo a snaha o toleranciu, to všetko prišlo až dlho, dlho po ňom. Nezabudnime si teda zapnúť vnútorný budík, keby sme sa prichytili pri tom, ako sudcovskou palicou rozhodujeme o tom, kto bude spasený a kto nie. Môže to totiž dopadnúť všelijako, napríklad ako v nasledujúcom príbehu…
Raz sa stalo, že ateista zomrel, ale preto, že žil ušľachtilým životom, dostal sa do neba. Apoštol Peter ho pri bráne privítal, potriasol mu rukou a povedal: „Žil si dobre, bol si spravodlivý, O. K. Má to ale jeden háčik. Bol si ateista a my tu pre teba nemáme žiadnu sekciu, do ktorej by sme ťa zaradili. Prevediem ťa nebom a musíš si vybrať z toho, čo máme.“
Išli spolu a naraz spoza prvých dverí bolo počuť bujarý smiech, vravu a bujarú veselosť. Apoštol Peter vysvetľoval: „Tam sú židia, hodujú a veselia sa. Majú stoly plné košer jedla a dobrých nápojov, slávia šábes.“
Išli ďalej a z dverí, ku ktorým pristúpili, bolo počuť odriekanie mantier. „Tu sú hinduisti. Jedia iba bezmäsitú stravu a alkoholu príliš neholdujú. Stále sa len modlia a meditujú,“ povedal apoštol a išli ďalej.
Prišli k dverám, za ktorými bolo úplné ticho. „Tak, tu máme budhistov. Tí sú najmenej nároční. V podstate nič nepotrebujú a sú šťastní.“
Podišli k ďalším dverám, za ktorými bolo opäť ticho. „Tu sú tiež budhisti?“ opýtal sa muž.
Apoštol sa naňho preľaknuto pozrel a zašepkal: „Psst! Teraz musíme byť ticho. Tam sú kresťania. Oni si myslia, že sú tu sami.“
www.dtp.sk/zrno/Find/find_clanok.php
„Dnes mi priveď pohanov a tých, ktorí ma ešte nepoznajú. Aj na nich som myslel vo svojom bolestnom umučení a ich budúca horlivosť potešila moje srdce. Ponor ich do mora môjho milosrdenstva."
Najmilostivejší Ježišu, ktorý si svetlom celého sveta, prijmi do príbytku svojho najmilostivejšieho Srdca duše pohanov, ktoré Ťa ešte nepoznajú. Nech ich osvietia lúče Tvojej milosti, aby aj oni spolu s nami oslavovali Tvoje predivné milosrdenstvo a nedopusť, aby sa vzdialili z príbytku Tvojho najmilostivejšieho Srdca. Nech svetlo Tvojej lásky osvieti temnoty duší. Daj, aby Ťa tieto duše poznali a spolu s nami Tvoje milosrdenstvo oslavovali.
Večný Otče, vzhliadni milosrdným okom na duše pohanov a tých, ktorí Ťa ešte nepoznajú a prebývajú v najmilostivejšom Ježišovom Srdci. Pritiahni ich k svetlu evanjelia. Tieto duše nevedia, akým veľkým šťastím je Teba milovať. Daj, aby aj ony oslavovali hojnosť Tvojho milosrdenstva na večné veky. Amen.
Korunka Božieho milosrdenstva
www.modlitba.sk/…/milosr.htm
