Ticho!

V tajnom seminári je učenie sa modliť základom kresťanskej teológie; alebo, aby som to povedal naopak, praktizovať modlitbu znamená byť teológom a teológom je ten, kto sa modlí. Modlitba však zahŕňa vnútorné ticho: nie „robiť teológiu“, ale učiť sa tichu, aby sme načúvali Bohu, stretávali sa s Bohom s tichou radosťou vo všetkom. Z tohto pohľadu by nikto nebol nazývaný „teológom“, ktorý by jednoducho preukázal šikovnosť pri vytváraní nových predstáv o Bohu. Mali by sme sa vyhnúť takýmto novým myšlienkam, ako je kacírstvo. Slovo „heréza“ pochádza z gréckeho heresis, čo znamená zvoliť si vlastný smer myslenia, t. j. mať vlastný názor. Je zaujímavé, že v mnohých seminároch sú dnes celé kurzy a dokonca aj tituly založené na rozvíjaní vlastného názoru. Tieto kurzy majú názvy ako „konštruktívna teológia“ a sú navrhnuté tak, aby pomohli študentom vytvoriť originálny prístup k tajomstvu Boha. Tento druh myslenia je presne v rozpore s povahou púštnej teológie. V prvotnej Cirkvi sa chápalo, že spôsoby modlitby a obsah viery boli veci, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu, nezmenené. Túto myšlienku nachádzame už v spisoch svätého Pavla, ktorý hovorí o dôležitosti prijímania toho, čo je „odovzdané“. Predtým sme povedali, že svätý Pavol používa slovo para-dosis, grécke slovo, ktoré pripomína odovzdávanie obušku v štafete od jedného bežca druhému: Byť príjemcom tejto Tradície znamená pestovať vnútorné ticho. Inými slovami, študenti púšte nemajú záujem vyjadrovať svoje názory, ale snažia sa žiť v poslušnosti svojim duchovným otcom alebo matkám a svätej tradícii. Veľmi praktickými spôsobmi sa učia potláčať nutkanie hovoriť, to znamená, že sa musia naučiť potláčať túžbu vyjadriť svoj vlastný názor. Je to preto, že v Božej prítomnosti sa jediná odpoveď, ktorú môžeme správne dať, začína v tichosti:

Ale Hospodin je vo svojom svätom chráme; nech pred Ním mlčí celá zem. (Habakuk 2:20)

V tomto zmysle sa všetky teologické úvahy začínajú v tichosti. Je to predovšetkým tiché rozjímanie o Božej podstate a tiché prežívanie milosti Ducha Svätého. Bez tejto skúsenosti neexistuje skutočná teológia, ale iba špekulácia o tom, čo by mohlo byť pravdivé o božskej prirodzenosti; alebo, čo je horšie, akýsi klam – čo raní kresťanskí teológovia nazývali „fantáziami“ (grécky fantázia) – o Bohu a tiež o nás samých. Aby sme boli teológmi, musíme sa začať tým, že sa naučíme umlčať mnohé súperiace hlasy, ktoré prehlušujú Slovo Božie, a najmä hlas Zlého, ktorý sa nás pokúša chytiť do pasce (otcami nazývaný logismoi). To si vyžaduje plnú pozornosť a usilovnosť. Hlas zla k nám jednoducho neprichádza zvonku, ale vychádza zvnútra. Teológ je teda ten, kto sa naučil rozlišovať medzi týmito hlasmi a utíšiť hlasy, ktoré vychádzajú zvnútra a ktoré nás pokúšajú od Boha. S týmto vedomím môžeme o skutočnom teologickom vzdelávaní uvažovať predovšetkým ako o náuke o učení ticha. Hovoriť o teológii a teologickom vzdelávaní v pojmoch mlčania je radikálnym odklonom od toho, ako sa tieto predmety dnes chápu. Je to radikálne v pôvodnom zmysle tohto slova – teda „od koreňa“ – pretože chápať teológiu ako ticho znamená chápať ju tak, ako to robili prví kresťanskí teológovia.