Biskup František Trstenský: Nebuďme pasívni v čakaní, aktívne vykročme! (rozhovor)

Myšlienky biskupa môžu byť pre vás návodom, ako plnohodnotne prežiť tento čas veľkých milostí – ako sa správne modliť, od čoho a ako sa postiť, ako umocniť silu svojich modlitieb a ako vo všednosti dňa praktizovať životný program, ktorý odporúča pápež František.

Pôstne obdobie je špecifické viacerými znakmi, ktoré poznáme aj zo Svätého písma. Ktoré z nich sú tie podstatné, ktoré si máme pripomínať a inšpirovať sa nimi?

V pohľade na pôstne obdobie katolícka Cirkev vychádza zo života Ježiša Krista. Nekladie dôraz na jeho pokúšanie, ale na to, že sa v modlitbe, pôste, tichu, samote a odlúčenosti od sveta pripravoval na to, čo ho čaká. Skôr, ako začal verejne účinkovať, strávil štyridsať dní na púšti. Tu je pre nás evidentnejšia jeho ľudská prirodzenosť než božská. Ako pravý človek poukazuje na ľudskú zraniteľnosť a odkázanosť na Boha. A preto k človeku patria modlitba a pôst.

Cirkev nám vytvára priestor. Necháva nám slobodu. Do ničoho nás nenúti, môžeme si vybrať, či prijmeme jej ponuku stíšenia. Ale je len na nás, ako pôstny čas prežijeme.

Aj keď životný vzor Ježiša je univerzálny a nadčasový, nie vždy si vieme správne vysvetliť jeho konanie. Čím sa v dnešnom modernom štýle života môžeme inšpirovať z jeho pobytu na púšti?

Jeho aktivitou. Ježiš nebol pasívny čakateľ, ale nechal sa viesť Duchom Svätým do kontaktu s Bohom na púšť. Ježiš na púšť aktívne vkročil a bol pozorný na vedenie Ducha. Pre nás to znamená, že nemáme byť pasívni a v čakaní prijať, čo príde.

Tak ako Ježiš, aj my máme byť aktívni. Sami máme vykročiť do samoty a ponoriť sa do modlitby. Podniknúť konkrétne kroky k tomu, aby sme dosiahli aj fyzickú odlúčenosť. Nájsť miesta, kde chceme byť s Bohom a tráviť s ním čas v modlitbe. To je to podstatné pre vzťah s Bohom, čo by sme mali praktizovať, ak chceme ako ľudia správne fungovať.

Dnešný svet neustále propaguje rôzne zábavné atrakcie a spoločenské podujatia. Mnohých ľudí táto ponuka priam strháva. Možno Pôst prežiť aj inak, než odísť do ústrania a samoty?

Pôst môžeme prežiť aj tak, že sa budeme postiť od pozerania televízie, digitálneho sveta, vulgarizmov, sebectva, alkoholu, kávy, ale za všetkým je potrebné stanoviť si vyšší duchovný dôvod.
Ale predsa sa prihováram za to, aby sme boli evanjelioví a skúsili si aj nájsť tiché miesta, ak sa chceme stretnúť s Bohom. Napríklad stráviť čas v kláštore. Alebo zaradiť do svojho denného harmonogramu aj čas ticha v chráme alebo prírode. Ľudia, ktorí sú nevládni, sa môžu z okna činžiaku pozrieť na kostol a duchovne sa spojiť s eucharistickým Kristom prebývajúcim vo svätostánku.

Hovoríte o aktívnych sebazáporoch, ktoré majú mať vyšší dôvod. Takéto obety však vytrhávajú ľudí z komfortu, a to nie je pre dnešných moderných ľudí moc populárne, lákavé a lahodné.

Aj Ježiš vyšiel z komfortnej zóny do zóny nedostatku. Vykročil na miesto, kde pocítil ľudskú zraniteľnosť, kde nemal bežný komfort. A to mu pomohlo sústrediť sa na to podstatné. Išiel do ticha, do kontemplácie. Nasledujme Ježišov príklad, ktorý je pre nás vzorom pôstnej aktivity.

Pápež František 21. januára 2024 v Nedeľu Božieho slova vyhlásil Rok modlitby. O to viac by sme mali mať v modlitbe jasno, ako sa máme správne modliť. Čo môžeme považovať za modlitbu?

V Cirkvi vždy mala miesto spontánna modlitba, v ktorej hovoríme Bohu o tom, čím žijeme, čo nás trápi a teší. Hovoríme mu o svojich obavách, starostiach, plánoch.

Osobne sa prihováram za modlitbu s Božím slovom. Odporúčam šlabikár modlitby – Knihu žalmov, ktorá má bohatú tradíciu už od staroveku. V stopäťdesiatich žalmoch vyslovujeme slová, s ktorými sa identifikujeme a uvedomujeme si skutočnosti, na ktoré bežne zabúdame. Tretí spôsob sú naučené recitované modlitby ako Otče náš, Zdravas, ruženec a ďalšie.

A keď je naša duša unavená a nevie byť kreatívna a formulovať modlitbu vlastnými slovami, stačí jej tiché spočinutie v Bohu. Je to spočinutie ako v bežnom živote, keď sme unavení rozprávaním a len chceme byť v dôvernom tichu s niekým, koho máme radi. V takomto prípade je aj samotné ticho modlitbou. V niektorých prípadoch to môžeme považovať za vrchol kontemplácie, keď slová nie sú potrebné.

V bežnom pracovnom zhone musíme čeliť nielen vonkajšiemu ruchu, ale aj vnútornému. Ako máme rozlíšiť Boží hlas od sugescie víru vlastných myšlienok?

Dnes žijeme pod vplyvom rýchlo a hneď. Na spôsob instant – zalejeme a hneď máme polievku, kávu. A toto očakávame aj od modlitby. Hneď chceme mať vo všetkom jasno. Ale modlitba je vytváranie vzťahu s Bohom. A vzťah si neuvaríme za minútu. Niekedy nevieme hneď rozlíšiť, čo je v modlitbe to naše a čo Božie. Aby sme sa nepomýlili, nechajme čas modlitbe a čas ovociu modlitby.

Pôst môžeme chápať nielen ako cirkevné predveľkonočné obdobie, ale aj ako osobnú askézu. Čo môžeme získať prostredníctvom askézy?

Askézou môžeme otestovať poctivosť svojich úmyslov, slobody a pravdy. Môžeme zistiť, či sme sa nestali otrokmi neslobody a nestratili nadhľad.

Zriekať sa niečoho škodlivého pre náš organizmus vieme z estetických a zdravotných dôvodov. V takomto prípade máme podporu priateľov, ktorí nám fandia. Avšak máloktorí priznáme, že sa chceme postiť kvôli tomu, aby naša duša bola v kondičke, aby sme boli vnímaví a citliví na Ducha Svätého. V tomto prípade sme od okolia často označkovaní ako bigotní alebo fanatici.

Čoho by sme sa mali zrieknuť, aby sme si boli istí, že sa pre kondičku ducha postíme správne?

Zlých a škodlivých vecí sme povinní sa zrieknuť aj bez pôstu. Zbaviť sa zlozvykov je potrebné a chvályhodné.

Z náboženského hľadiska za askézu, zriekanie a obetu považujeme to, čo si odoprieme pre vyšší úmysel. V takomto seba zriekaní je dôležité, že vec, ktorej sa zriekame, je sama osebe dobrá a dovolená. A to nám pomáha otestovať seba samých, svoju slobodu ducha a úmysel byť Bohu bližšie. Zbavuje nás otrockej naviazanosti.

Sila pôstneho predsavzatia môže časom slabnúť. Čo vám pomáha vytrvať?

Mne osobne pomáha, keď dám konkrétnemu sebazáporu konkrétny úmysel. Pri spomienke na daný úmysel – za milosť pre druhého človeka to zvládam ľahšie.

Akým spôsobom je askéza prepojená s modlitbou?

Askéza je prepojená s modlitbou úplne esenciálne, podstatne. Je silnou pohnútkou k dôvodu, prečo sa niečoho zriekame. Zároveň nás upriamuje na modlitbu a umocňuje ju. Modlitba spojená s pôstom zasahuje telo aj dušu. Kombináciou askézy a modlitby sa do obety ponára celý človek po stránke duchovnej, psychickej i fyzickej. A to je už veľká obeta.

Modlitba je vytváranie vzťahu s Bohom. A vzťah si neuvaríme za minútu.

Bolo by nesprávne zamieňať si obety za obchod s Bohom. Ako sa v pôste vyvarovať postoju niečo za niečo?

Nejde o to, že človek dal nejaký výkon a čaká, že ho Pán za to požehná. Duchovný život v modlitbe a askéze vytvára disponibilitu pre Božie konanie. A tu je potrebný aj náš aktívny krok.

Muž, ktorý si nachádza čas pre ženu, tiež vytvára disponibilitu, a to v zmysle: teraz som tu pre teba a môžeme vstúpiť do vzťahu. A toto je aj vo vzťahu s Bohom.

Boh vyzval Abraháma, aby vykročil. Abrahám vykročil. Ale nezostal v nečinnosti a čakaní, že teraz je na rade Boh. Abrahám sa svojím vykročením dal k dispozícii Bohu. Reagoval na Božie volanie, no zároveň mu akoby dal povolenie, že môže konať ďalej.

V modlitbovej príprave na Jubilejný rok 2025 by sme mali znovuobjaviť veľkú hodnotu a absolútnu potrebu modlitby. Pápež František odporúča, aby sa modlitba Otče náš stala naším životným programom. Ako ho máme v dnešnom modernom svete praktizovať a žiť?

Otče náš sa za dvetisíc rokov považuje za meradlo každej modlitby, za zrkadlo všetkých modlitieb. Je o vzťahu dôvernosti Otca, ku ktorému môžeme bezprostredne, kedykoľvek prísť. Je o vzťahu nás všetkých. Nemodlíme sa Otče môj, ale Otče náš. Teda ide o Otca, ktorý je Otcom nás všetkých.

V tejto modlitbe je zahrnutý návod na život, na vzťah s Bohom aj s človekom. Obsahuje sedem prosieb, z ktorých len jedna je materiálna, týkajúca sa jedla, pri ktorej ide o prežitie. Tri sú zamerané na Pána Boha, ostatné na duchovné veci ako odpustenie a ochranu pred pokušením a Zlým.

Viackrát ste spomenuli, že modlitba a pôst nás otvárajú vzťahu s Bohom, ale aj s ľuďmi. Na túto blízkosť vám poukázal aj Svätý Otec František, s ktorým ste sa stretli súkromnej audiencii 18. januára 2024. Povedal vám, aby ste boli blízko Bohu, ostatným otcom biskupom, kňazom a veriacim. Akú rolu a vplyv má u vás v tejto blízkosti modlitba?

Prvú. Základnú. Pápež František sa ma tiež spýtal, či sa modlím. Nie preto, že by nepoznal odpoveď, ale ako otec, ktorý sa zaujíma o svoje dieťa. Pretože skutočná, úprimná blízkosť je „premodlená“. Modlitba preosieva ľudské túžby od Božej vôle. Nie sú to len slová, ale celkový stav, s akým človek pred Pána prichádza a úsilie, ktoré do modlitby vkladá. Už len samotná túžba modliť sa je modlitbou.

Ste známy aj ako biblista, ktorý už roky evanjelizuje prostredníctvom podcastov. V 46. časti podcastu KAIROS ste poukázali na ideál správania, za ktorý považujete „pútnika“. Pápež František pre Jubilejný rok 2025 zvolil motto Pútnici nádeje. Z čoho vyviera táto (nie)náhodná zhoda?

Aj keď sa pútnik niekde zdrží, je to preto, aby si oddýchol. Vie, že tam sa jeho cesta nekončí. Má vyšší cieľ, putuje ďalej. Má nádej, že sa do svojho cieľa dostane. Tulák nemá cieľ. Motto dané pápežom Františkom – Pútnici nádeje – poukazuje na spoločnú púť. Všetci sme pútnici na tejto zemi a náš život má veľký zmysel a cieľ, do ktorého putujeme. Ide o spoluputovanie.

V čom má spočívať naše spoločné putovanie? Na čo by sme pri ňom mali pamätať?

Putovanie spočíva v blízkosti, ktorá sa nám niekedy zdá byť všedná, no predsa pekná. Akoby hovorila: som pri tebe, načúvam ti, prežívam s tebou svoje zážitky, pýtam sa, aký si mal deň. Nie preto, že to mám načítané zo psychologickej knižky, ktoré štyri otázky ti mám položiť, ale preto, že ma zaujímaš; som ti blízko a si súčasťou môjho života. Snažím sa porozumieť, aký je tvoj jazyk lásky, aby som ti rozumel. Odporúčam ďakovať za to, čo máme, než nariekať za to, čo nemáme. Treba nám nanovo objaviť, že „samozrejmé“ veci nie sú samozrejmé.