V povesti svätosti života zomrel dominikán P. Antonín Filip Štajner ktorý odovzdal pápežovi sv. Jánovi Pavlovi II. petíciu českých kňazov proti podávaniu Kristovho Tela na ruku v Česku

V povesti svätosti života zomrel dominikán P. Antonín Filip Štajner ktorý odovzdal pápežovi sv. Jánovi Pavlovi II. petíciu českých kňazov proti podávaniu Kristovho Tela na ruku v Česku.

Sv. Matka Tereza: „Kedykoľvek cestujem po celom svete, najsmutnejšou vecou pre mňa je, keď vidím veriacich prijímať na ruku“.

Na prvú pôstnu nedeľu roku 1998 zaviedli českí a moravskí biskupi pastierskym listom možnosť prijímania na ruku. Stalo sa tak so súhlasom vatikánskej Kongregácie pre Boží kult.

V niektorých susedných krajinách (Slovensko, Poľsko i.) nie je dodnes tento spôsob povolený, pretože je považovaný za menej úctivý a v rozpore s tradíciou. Mnohí kňazi odmietajú podávať Najsvätejšiu sviatosť na ruku a dostávajú sa do konfliktu medzi vlastným svedomím (náboženským cítením) a nariadením biskupov. Táto novota prišla do českých krajín zo západnej Európy, kde sa rozšírila najmä v Holandsku a v Nemecku.

Prijímanie na ruku je jedným z najviditeľnejších prejavov revolučných zmien v katolíckej cirkvi za posledných 50 rokov. K nim patrí najprv odmietnutie a neskôr zabudnutia tradičného (latinského) obradu, odstraňovanie chórových prepážok a kazateľníc, premiestňovanie svätostánkov z čestných miest na hlavnom oltári do bočných priestorov, zriaďovanie nových „ľudových“ oltárov…

V Českej republike vzniesol námietky proti zavedeniu nového spôsobu prijímania P. Antonín Filip Štajner (nar. 1964) (poznámka redakcie AZN: zomrel 1. mája 2021), niekdajší dominikánsky kňaz a rehoľník, ktorý preto u svojich nadriadených upadol do nemilosti. Od roku 2000 je ťažko chorý (ALS – amyotrofická laterálna skleróza, úplne závislý na prístrojoch, komunikovať môže len očami). Prinášame tu rozhovor s ním, ktorý vyšiel už v roku 1997 v časopise Svetlo.

K prijímaniu na ruku

Týždenník Svetlo 31. 8. 1997, č. 35, 1997.
V poslednej dobe sa rozvírila kampaň okolo „neposlušného rehoľníka“ P. Filipa M. Štajnera O.P. Páter Filip je dominikán, ktorý po svojom kňazskom svätení pôsobil dva a pol roka v Spojených štátoch, kde spoznal zblízka svetla a tiene Cirkvi na Západe. Bližšie sme ho spoznali pri novom vydaní knihy sv. Ľudovíta M. Grigniona z Montfortu „O pravej mariánskej úcte“, preto sme sa s ním telefonicky spojili, aby nám oznámil niektoré podrobnosti svojho konania v súvislosti s nedávnou žiadosťou našich biskupov k Svätej stolici.

Redakcia Svetla: Kolujú rôzne protichodné správy o vašom nedávnom stretnutí so Svätým Otcom, ku ktorému došlo v súvislosti so žiadosťou našich biskupov, aby Svätá stolica povolila v našich krajinách podávať sv. prijímanie na ruku. Odovzdal ste pápežovi žiadosti 142 českých kňazov, aby Svätá stolica tejto žiadosti nevyhovela. Čo vás prinútilo k tak radikálnemu vystúpenie proti žiadosti našich biskupov?

P. Štajner: Predovšetkým by som chcel upresniť, že nešlo v prvom rade o odovzdaní žiadostí kňazov, ale predovšetkým o to, aby som pápežovi predložil svoj spor, do ktorého som sa dostal s p. Provinciálom Dukom a s pánom kardinálom Vlkom. Bol som totiž ich článkom v Katolíckom týždenníku obvinený z neposlušnosti a nedostatku úcty voči biskupom, keď som rozoslal väčšine našich kňazov svoj list, v ktorom som podal informáciu o úskaliach, aké so sebou prináša prax podávania Eucharistie na ruku, a ponúkol som im text kňazskej žiadosti, aby Svätý otec požiadavke Českej biskupskej konferencie nevyhovel.

Nie som si totiž vedomý ani neposlušnosti ani nedostatku úcty k biskupom. Kresťania totiž majú právo a niekedy dokonca aj povinnosť oznámiť pastierom Cirkvi svoju mienku o veciach týkajúcich sa prospechu Cirkvi. Keďže už bolo neskoro oznamovať niečo biskupom, obrátil som sa na kňazov, ktorí sú spolupracovníkmi biskupov vo výkone pastierskej služby a ktorých sa problém podávania Eucharistia predovšetkým týka.

Neviem prečo je prejavom neúcty voči biskupom, keď som podrobne informoval kňazov a spolu s nimi podal Svätej stolici podrobnejšie podklady pre dôkladnejšie zváženie otázky, ktorá je stále ešte otvorená. Nevzbúril som sa proti biskupom a neznevažujem ich posvätnú autoritu. Už 9. júla som im napísal, že sa rozhodnutiu Svätej stolice podriadim, nech rozhodne akokoľvek, ale je vecou môjho svedomia, aby som sa teraz postavil proti zavedeniu praxe podávania na ruku.

Redakcia Svetla: Prečo ste tak zaujatý proti podávaniu Eucharistie na ruku?

P. Štajner: Keď som bol svätený na kňaza, urobilo na mňa hlboký dojem, keď arcibiskup Vaňák svätil s použitím krizmi prsti mojich kňazských rúk, ktoré sa zakrátko mali dotýkať premenenej Hostie. Niekto si môže myslieť, že som sa „skazil“ v Amerike, pretože počas seminárnych štúdií som sa nijako vyhranene „tradične“ neprejavoval, ale v skutočnosti môj postoj hlboko zmenilo práve kňazské svätenie.

V Spojených štátoch som dva a pol roka v poslušnosti miestnych noriem podával sväté prijímanie na ruku, ale bol to pre mňa veľakrát otrasný zážitok, zvlášť v prípade mládeže a detí, ktoré často dávali najavo skôr svoju bezstarostnosť než prostú detskú vieru a úctu ku sviatostnému Kristovi.

Videl som, aké ovocie priniesol tento spôsob podávania Eucharistia po dvadsiatich piatich rokoch. Spoznal som, že náboženský život nie je zďaleka výsledkom rozumových konštrukcií a inteligentného chápanie, ako skôr celobytostným postojom, ktorý v sebe zahŕňa aj prirodzené viditeľné symboly, ktorými sa viera vyjadruje a rozvíja. Aby sme totiž na niečo intenzívne mysleli, sprítomňuje sa to symbolmi, gestami, obrázkami. Z tohto hľadiska je prijímanie do úst symbolicky oveľa vhodnejším, pokornejším a tajomnejším gestom vzťahu ku sviatostnému Kristovi, ktorý prostredníctvom kňaza sám obsluhuje hostí Baránkovej hostiny, než ako je tomu v prípade určitej „samoobsluhy“, kedy si prijímajúci podáva do úst sám.

To už nehovorím o tom, že som bol svedkom, ako si ľudia oprašovali ruky od úlomkov Najsvätejšej sviatosti. Raz som našiel dokonca zastrčenú Hostiu v kostolnej lavici. Aj hygienické dôvody svedčia skôr proti praxi so spotenými rukami, väčšinou bez možnosti umytia po určitých vlastných úkonoch a obsluhe batoliat, vrátane bacilov od „znaku pokoja“. Sú to snáď dôstojne pripravené ruky, ktorými si majú veriaci podávať do úst? Keď sa náhodou stane, že sa kňaz dotkne jazyka, tak si samozrejme svoje prsty očistí do „utierky“ – purifikatóriom.

Redakcia Svetla: Je však zaujímavé, že aj napriek dôvodom ktoré uvádzate, prvotná Cirkev až do 10. storočia podávala Telo Pána na ruku. Myslíte si snáď, že Pán Ježiš pri poslednej večeri podával apoštolom do úst?

P. Štajner: Bol by som opatrnejší s tvrdením, že to bola bežná prax prvotnej Cirkvi. Iste existovalo, že si kresťania sami podávali telo Pána v prípade krvavého prenasledovania Cirkvi, keď nebol k dispozícii kňaz, ktorý by im podal sviatostnú posilu pred smrťou. To dovolenie platí dodnes. Ovšem pápeži a iní cirkevní otcovia zo 4. – 20. storočia jasne hovoria o jedinom riadnom spôsobe podávania Eucharistie, totiž do úst. Intelektuáli, ktorí dnes presadzujú prax podávania na ruku, zvyčajne citujú jediný text zo 4. storočia, pripisovaný sv. Cyrilovi Jeruzalemskému, o ktorého pravosti niektorí teológovia dôvodne pochybujú. Prijímanie na ruku je pod priamym vplyvom protestantskej praxe zo 16. storočia. Dá sa usudzovať, že rovnako ako vtedy je výsledkom tejto praxe nedostatok eucharistickej viery. Práve nahradenie oltárov stolmi čelom k ľudu a prijímanie na ruku boli dve veci, ktoré po storočí vyvolali stratu eucharistickej viery u anglikánov.
Kardinál Ratzinger upozorňuje na neustále pôsobenie Ducha Svätého v dejinách Cirkvi a varuje pred „romantickým archeologizmom“ – vykonštruovanou liturgiou podľa dávnych …. Tá dokonca skôr býva produktom iba akýchsi domnienok než presnou kópiou prvotnej praxe. Naviac na Blízkom východe je dodnes známkou pohostinnosti, že hostiteľ podáva starostlivo pripravené sústo hosťom priamo do úst. Sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že to tak mohlo byť aj pri poslednej večeri.

Redakcia Svetla: Musíte však pripustiť, že aj cez tieto dohady v mnohých krajinách na Západe sa môžu veriaci sami rozhodnúť, ako prijmú Pánovo telo. Prečo nedať túto možnosť aj veriacim u nás?

P. Štajner: Niektorí veriaci majú vážne dôvody, aby považovali podávanie na ruku za menej vhodnejšie ako do úst, a pohoršovalo by ich, keby mali byť priamymi svedkami takého spôsobu zaobchádzania s Najsvätejšou sviatosťou. Cirkev vždy brala ohľad na to, aby nepohoršovala maličkých. Tým skôr netreba urážať oprávnený cit veriacich tam, kde by sa táto prax ešte len úplne novo zavádzala. Naviac na Západe, ktorý máme tendenčne napodobňovať, sa vedú vážne diskusie o vhodnosti prijímania na ruku.

Rôzne prekvitajúce spoločenstvá mladých prijímajú na kolenách do úst. Ani sestry Matky Terezy nesmú prijímať na ruku. Matka Tereza sama, keď sa jej v USA pýtali, v čom vidí najväčšie svetové zlo, odpovedala: „Kedykoľvek cestujem po celom svete, najsmutnejšou vecou pre mňa je, keď vidím veriacich prijímať na ruku“, a dodala: „Keď ľudia stratia úctu ku Kristovi v Eucharistii, stratia úctu aj ku Kristovi v blížnom“.

Redakcia Svetla: Ako ste sa vôbec dostal tak rýchlo k Svätému Otcovi?

P. Štajner: Musím úprimne priznať, že prvá myšlienka, ktorá ma pri pozvaní pápežským sekretárom napadla, bola: „To zariadila Panna Mária“. Keď som 23. 7. dokončil prípravy dokumentov pre Svätého Otca, telefonoval som do Vatikánu, aby ma prepojili do Castel Gandolfa na pápežovho osobného sekretára. Toho som potom žiadal, aby som svoje dokumenty vrátane žiadostí ostatných kňazov smel odovzdať osobne jemu alebo niekomu z pápežovho sekretariátu. Sekretár ma priamo ohromil otázkou: „Nechcel by ste koncelebrovať so Svätým Otcom a odovzdať všetko priamo jemu?“.

V sobotu som prišiel do Castel Gandolfa. Bol som uvedený dovnútra spolu s niekoľkými desiatkami talianskych kňazov a laikov – rogacionistov, ktorí slávili storočné jubileum svojho spoločenstva. (Do paláca sa v ten deň márne dobýjala skupina Poliakov). Po svätej omši kňazi po jednom pristupovali k Svätému Otcovi, ktorý stál pri oltári. Keď som prišiel na rad, pokľakol som a pobozkal pápežský prsteň. Predstavil som sa a vyňal z obálky svoj preklad Grigniona z Montfortu. Svätý Otec sa opýtal, či som z Čiech.

Potom som mu s ďalšou obálkou predložil svoju spornú záležitosť a nakoniec hrubú obálku so 142 kňazskými žiadosťami. Pritom som po česky povedal: „Svätý otče, tu českí kňazi prosia, aby Svätá Stolica u nás nepovolila podávanie Eucharistie na ruku.“ Pápež hlasno povzdychol a niekoľkokrát vážne pokýval hlavou. Potom sa vzpriamil, pohladil ma po tvári a dal mi požehnanie. Pristúpil ku mne sekretár, dal mi päť ružencov od Svätého otca a ešte so mnou podrobne hovoril o mojich dokumentoch. Vykreslil som mu podrobnejšie podstatu svojho sporu, vrátil prenajatú albume a štólu a ponáhľal som sa späť domov.

Redakcia Svetla: Čo na túto cestu povedal váš predstavený?

P. Štajner: Hoci na každú cestu do cudziny musím mať jeho súhlas, túto cestu len priamo ku Svätej Stolici som nehlásil, pretože som mal dôvodné obavy, že by mi ju znemožnil. Inak som sa cestou vôbec nikde nestavoval. P. provinciál ma teraz trestá za to, že som ho neposlúchol a neodovzdal listy kňazov na provincialát. To som však podľa svojho svedomia nemohol urobiť, pretože kňazi svoje listy neadresovali na provincialát, ale mne ako prostredníkovi, ktorý ich doručí na miesto určenia. Keby som konal inak, nakladal by som s ich majetkom proti ich vôli a oklamal ich, čo je v rozpore s Božími prikázaniami.

Redakcia Svetla: Ďakujeme za rozhovor a informácie.
Pre AZN pripravil A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/8911