Unavený z nacistov odchádzam na Moravu...

Mám rád Slovensko a usiloval som sa pomôcť mu s jedným z jeho najväčších problémov - s integráciou Rómov. Robil som to preto, aby sa tu v budúcnosti dalo žiť čestne, zodpovedne, bez nenávisti. Toporec, Lunik IX, Rakúsy...

Práve na poslednom mieste, kde sa roky zanedbávala pastorácia Rómov zo strany Katolíckej cirkvi a namiesto toho sa tam rozmnožilo pôsobenie rôznych cirkvičiek a siekt, som sa stretol s takou nenávisťou zo strany miestnych nacistov - a to nielen z dediny, ale aj z osady, že som sa odtiaľ rozhodol na vlastnú žiadosť odísť. Nacista je človek, ktorý je presvedčený o tom, že jeho národ je lepší ako ostatné národy, a že mu to dáva právo aj bez príčiny nenávidieť ostatné národy, len preto, že sú iní.

V takomto prostredí je náročné zostať uprostred. Zažil som to už v Toporci. Aj z jednej aj z druhej stany mi vyčítali, že viac sa venujem tým druhým. Prostredie Lunika IX bolo v tomto pre mňa vyslobodením, lebo tam bolo každému jasné, komu sa venujem. Už pri príchode do Rakús som si uvedomil, že viacerí z obce sa mi vyhýbali práve preto, že sa venujem "Cigánom". Na druhej strane v Rakúsoch som zažíval hlavne zo strany Rómov, ktorých viedli pastori, neprijatie až nenávisť len preto, lebo som "biely" katolícky kňaz.

Usiloval som sa nevšímať si to, a venoval som sa tým, ktorí boli ochotní počúvať Božie slovo a prijímať sviatosti či už v jednom, alebo druhom tábore. Usiloval som sa im pripomínať, že aj keď farbu pokožky máme rozdielnu, srdcia máme všetci rovnakej farby, a že za všetkých rovnako zomrel Kristus na kríži. Rovnako starostlivo som usiloval pomáhať vo filiálke Mlynčeky, kde nežili Rómovia, v dedine Rakúsy, kde Rómov bola približne tretina a v osade, kde žili len Rómovia.

Na detské sväté omše chodili všetky deti spoločne, a aj keď ľahšie sa s nimi pracovalo v Mlynčekoch a v osade ako v dedine Rakúsy, kde bol stret mentalít, čo prinášalo potrebu riešiť menšie nezhody, nebolo potrebné na sväté prijímanie deti v dedine deliť na dve skupiny, hlavne potom, keď deti v osade mohli mať sväté prijímanie priamo v priestore v osade, kde spoločne chodievali na sväté omše.

Posledný rok môjho pôsobenia v Rakúsoch v dedine prišli rodičia detí s požiadavkou, že nechcú, aby ich deti išli na sväté prijímanie s rómskymi deťmi, že iba s jedným z nich, ktorý s nimi chodil do školy v Kežmarku. Usiloval som sa im vysvetliť, že nemajú právo takto deliť deti, ktoré sa celý rok spoločne na detských sv. omšiach pripravovali na slávnosť sv. prijímania, a ktoré chodia do toho istého kostola. Všetky deti majú právo na to, aby mali spoločnú slávnosť ako výsledok ich spoločného snaženia.
Zvolal som stretnutie "rady starších" z dediny. Starostu, poslancov, členov farskej hospodárskej rady, kantorov lektorov, rodičov detí, ľudí, ktorí sa zapájali do liturgie počas celého roka. Rodičia niektorých detí mi na tomto stretnutí dali dosť nenávistným spôsobom najavo, že majú "právo" na to, aby sväté prijímanie bolo delené podľa ich predstáv. A dokonca, že si neprajú, aby som ja bol na tejto slávnosti prítomný, že tam chcú mať kaplána. Nedočkal som sa opory zo strany ostatných a nechcel som silou autority presadzovať spravodlivé riešenie.

Dal som im jasne najavo, že znesiem, ak mi niekto ubližuje, no neznesiem, ak ma niekto núti, aby som ja niekomu ubližoval a vedel som ako sa cítia deti, ktoré sa celý rok pekne usilovali a ich úsilie nebolo ani trochu uznané. Uvedomil som si vtedy slová, ktoré povedal Ježiš: "Ak vás niekde nepríjmu, z toho miesta odíďte, a straste si aj prach z nôh na svedectvo proti nim." Povedal som vtedy jasne, že ak na svojom stanovisku takto trvajú, a budem im musieť vyhovieť, zrieknem sa úradu farára a na vlastnú žiadosť z farnosti odídem. Nejaký čas som počkal, či sa situácia upokojí, no rodičia tých úbohých detí to naďalej vyhrocovali a najviac ubližovali svojim vlastným deťom.

A tak som z farnosti odišiel. Som unavený zo slovenského nacizmu. Nielen z toho čo šíria "kotleby", ale hlavne z nacizmu, ktorý žijú tí, čo sa hlásia ku kresťanom, a vôbec nerešpektujú to, že práve Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži definitívne zmazal všetky nacionálne rozdiely.

Biskupovi som povedal, že som ochotný pracovať v komunite, kde sú buď čisto Rómovia, alebo tam, kde nie sú. Že som už unavený z neustáleho riešenia vymyslených, neexistujúcich problémov, ktoré v skutočnosti sú len v hlavách nacistov. Vyhovel mojej žiadosti a z Rakús som mohol odísť, a ja som zasa vyhovel jeho žiadosti, a na rok som prijal miesto kaplána v nemocnici v Poprade, na ktoré oslovil viacerých kňazov a neboli ochotní to prijať, lebo je to veľmi náročná služba. Náročná aj preto, lebo na miesto, kde sú potrební minimálne dvaja kňazi, som bol poslaný sám.

Toto miesto som na rok prijal aj preto, lebo už v Rakúsoch som uvažoval o tom, že by som, kým som ešte trochu zdravý a trochu mladý poslúžil tam, kde je ešte dostatok veriacich, ktorí majú záujem o duchovnú službu, no majú tam nedostatok kňazov. Od svojho spolužiaka, ktorý už dlhé roky pôsobí na Morave, viem, že tam kde pôsobí, je okolo dvesto neobsadených farností. Preto som požiadal o možnosť ísť pomôcť tam, kde je to potrebné. Nemám problém pôsobiť kdekoľvek na svete, cítim sa byť na prvom mieste občanom sveta, a až potom občanom ostatných menších častí. No kým mi ešte žijú rodičia, nechcem ísť od nich veľmi ďaleko, lebo aspoň občas by som rád prišiel a pomohol im okolo domu a okolo hospodárstva.

Viem, že na Morave to bude náročné, ale množstva práce sa nebojím. Držím sa hesla, že je lepšie zodrať sa ako zhrdzavieť. Oveľa viac sa bojím toho, ak ma niekto zaháňa do nečinnosti svojím nezáujmom o duchovné veci, alebo ma chce dohnať k tomu, aby som niekomu ubližoval len preto, že je iný ako "my". Potrebujem si oddýchnuť hlavne od slovenského nacizmu, ktorý je živený najviac nečinnosťou "sociálnej vlády" v sociálnych oblastiach. Desaťročia som ponúkal riešenia rómskej problematiky, no nie je o ne záujem. Pomôcť sa dá len tým ľuďom a tam, kde je skutočný záujem. Ani Boh nikomu nič nenatláča. Rád si pripomínam zásadu zdravej pomoci druhým: "Nevládzeš, pomôžeme ti. Nevieš, poradíme ti. Nechceš, nezavadzaj."

Prikladám tu link na dokument, ktorý o mne natočila spravodajská televízia Ta3, a ktorý v tieto dni vysielali. Viem, že by som mohol urobiť aj viac, som však iba človek a mám svoje chyby. Keď ma oslovili, netušili, že mi takto pripravili spomienkový dar na rozlúčku so Slovenskom.
www.ta3.com/…/portret-jozefa-…