Šesť hlavných právd Vďaka duši sa dokážeme povzniesť za hranicu matérie, pozrieť sa „Bohu do očí“

Po seriáli o desiatich Božích prikázaniach a siedmich sviatostiach sme pre vás pripravili sériu rozhovorov, v ktorých sa bližšie pozrieme na katolícke učenie zhrnuté v šiestich hlavných pravdách.

Ľudia filozofovali o duši už v staroveku, pred vznikom kresťanstva. Vieme dnes už s presnosťou charakterizovať, čo je duša?

Podľa profesora teológie Dariusza Kowalczyka sa duša vymyká všetkým systémom a definíciám. To znamená, že ju vieme charakterizovať len s primeranou presnosťou. Vieme, že je časťou človeka. Istým spôsobom v ňom „sedí“. Je nehmotná. A je nesmrteľná. Vysvetlenie, prečo je to tak, je už komplikovanejšie.

K tým komplikovanejším skutočnostiam sa dostaneme neskôr. Mohli by ste na úvod uviesť nejaké jednoduchšie prirovnanie?

Páči sa mi prirovnanie, že smrť je, ako keď sa ponožka prevráti na druhú stranu. Teraz je naším vonkajškom telo a duša je akoby zrnko piesku niekde skryté; ale vo večnosti to bude opačne. Dušu budeme nosiť ako svoj vonkajšok a na telo sa nikto ani nepozrie. Budeme vidieť svoje duše a vôbec neuvidíme telá.

V tom porovnaní je ešte jedna pravda. V ponožke sa nedá oddeliť vnútorná strana od vonkajšej. Obidve buď idú spolu, alebo nepôjde ani jedna.

Má duša priamy súvis so životom? Je s ním podstatne prepojená?

Duša je životný princíp. Po latinsky sa nazýva anima. Toto slovo sa prirodzenie spája s pohybom. Poznáme animované filmy a rozprávky, v ktorých kreslené postavičky alebo predmety ožívajú. Zdá sa nám, že dostali život, ktorý máme aj my. Animovať znamená oživovať.

Kde je anima – duša, tam je život. Duša je niečo, čo zaisťuje život nášmu telu. Duša dokáže usporiadať hmotu tak, aby mohla spĺňať požadované funkcie. Bez duše by sme boli len predmetmi. Ako napríklad počítač; vie síce rátať lepšie ako my, nerobí gramatické chyby a „pozná“ pravidlá, ale nemá v sebe život. Bez duše patrí len do materiálneho sveta. Vďaka duši sa vieme povzniesť a pozrieť sa za hranicu matérie, pozrieť sa „Bohu do očí“.

Na základnej škole sme sa učili o dušiach vegetatívnych, senzitívnych a ľudských. Pripomeňte nám, aký je v nich rozdiel?

Aristoteles uvažoval, že život je zmena, odhodlanie zmeniť sa. Matéria sama osebe je chaotická a „lenivá“. Potrebuje niečo, čo ju usporiada a skrotí. To samostatné usporiadanie, nasmerovanie na cieľ voláme životom. Život vo svete matérie je anomáliou. Matéria sa sama nepohne, preto ten princíp musí byť iný než matéria. Je duchovný.

Áno, ľudia, zvieratá, dokonca aj rastliny majú v sebe život. Môžeme povedať, že v sebe majú aj dušu. Aristoteles rozdelil život na tri kvality: pre rastliny je hlavný rast, a preto ich dušu nazval vegetatívnou. Pre zvieratá je hlavné spoznanie materiálneho sveta zmyslami, a preto ich dušu nazval senzitívnou. Sensus v preklade znamená zmysly. A pre človeka je hlavné vyššie duchovné poznanie, preto má dušu ľudskú.

Vnímame tieto skutočnosti stále rovnako aj dnes?

Hoci v dnešnej dobe veľa ľudí nemá filozofické vzdelanie, sú spontánne zástancami Aristotelovho spôsobu myslenia. Všetci si vedia všimnúť, že aj v zvieratách je život. A zdôrazňujem, zvlášť pre vegetariánov a vegánov, že život je aj v rastlinách. V dnešnej dobe sa veľmi nepoužíva pojem duša, keď ide o rastliny a zvieratá. Preto pri rastlinách a zvieratách hovoríme len o fenoméne života. Starovekí filozofovia to ešte nerozlišovali.

Je zaujímavé, že v priebehu dva a pol tisíc rokov od čias Aristotela si čoraz viac vážime rastliny a zvieratá. Stále viac oceňujeme krásu prírody. Možno preto, že si začíname vážiť život ako taký, ako duchovnú hodnotu. V postoji k životu sa ukazuje ľudská zrelosť.

Čím je výnimočná ľudská duša? Akú má vlastnosť?

Čím viac rešpektujeme život sám osebe, tým viac si všímame výnimočnosť človeka a najmä výnimočnosť ľudskej hĺbky, ľudskej duše. Napríklad to, že každý človek je osobou a nie vecou.

Keby sme sa pokúšali o definíciu, ktorá to neberie do úvahy, oberáme sa o kúsok človečenstva. Kto ponižuje druhého, neoberá o človečenstvo jeho, ale predovšetkým seba. Viacerí sa už pokúšali vtesnať ľudí do jedného vzorca, jednej schémy, aby sa každý správal a vyzeral rovnako. Ale ľudia nie sú bábiky. Každý človek je ako osobitný svet.

Vlastnosťou ľudskej duše je, že rozhoduje o individualite každého človeka. Nikto nie je kópiou, sériovým výrobkom, každý človek je originál. Duša s ním tiež rastie, poznáva svet a chce sa realizovať ako osoba.

Prostredníctvom duše môžeme poznávať neviditeľný svet?

Jednoducho je to vystihnuté v knihe Malý princ: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“ Žijeme v obrovskom svete – viditeľnom aj neviditeľnom, ktorý naše oči neregistrujú. Telo je pre dušu oknom do sveta. Vďaka nemu duša môže svet vidieť, ale aj počuť, voňať, dotýkať sa a ochutnávať ho. Ale aj duša sama osebe je zdroj poznania, kde spoznávame aj to, že človek potrebuje srdce, aby pochopil lásku.

V Katechizme Katolíckej cirkvi v bode 363 nájdeme informáciu, že duša znamená duchovný princíp v človeku a označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie. Ako si to máme predstaviť?

Duchovný princíp znamená, že človek má prístup k duchovnému svetu. Vďaka duši sa vieme povzniesť a pozrieť sa za hranicu matérie, rozprávať sa s Bohom a tvoriť vzťahy na úplne inej úrovni.

Svätý Pavol vo svojej modlitbe použil slová: „Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí, aby sa zachoval váš duch neporušený a duša i telo bez úhony...“ (1 Sol 5, 23). Aký je rozdiel medzi dušou a duchom?

Svätý Pavol hovorí o troch zložkách: duchu, duši a tele. Telo je to, čo je materiálne. Duch je to, čo je čisto duchovné, nemateriálne. A duša je analogicky akoby taká bytosť, ktorá žije v oboch týchto svetoch, spojená s telom, ako človek. Duša je duchovná; duša je duch poznačený osobnosťou, ale aj princíp života vegetatívneho, senzitívneho a rozumného.

Kedy duše rastlín a zvierat vznikajú a kedy zanikajú?

Použili ste zaujímavé slová – vznikajú a zanikajú. Slovo „zaniká“ je veľmi vhodne použité v dokumente Gaudium et spes, v ktorom čítame, že stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Má v sebe niečo neodbytné.

„Telo je pre dušu oknom do sveta. Vďaka nemu duša môže svet vidieť, ale aj počuť, voňať, dotýkať sa a ochutnávať ho.“Zdieľať

„Duše“ rastlín a zvierat sú si podobné. Vznikajú vo chvíli, keď sa ich život začína vyvíjať. V konkrétnom empirickom jave je to napríklad chvíľa, keď sa voda dostáva do semienka a vyvolá rast. Alebo keď sa rastlinka rozdelí na sadenice a každá časť sa začne vyvíjať osobitne. Alebo keď sa bunka rozdelí. Alebo keď dôjde k oplodneniu a nová bunka začína realizovať plán DNA. Kde je vlastný život, tam nájdeme aj princíp života, ktorým je duša.

„Duša“ u rastlín a živočíchov zaniká vtedy, keď sa život končí. Medzi dušou a telom je prirodzené napätie. Vlastnosťou duše je usporiadanie tela, teda buniek a atómov, do jedného organizmu. Na druhej strane vlastnosťou matérie je neusporiadanosť. Aj keď sú spolu, majú iné ciele.

Život rastlín a zvierat zaniká, keď sa v istom momente zomieranie tela stáva silnejšie než život z duše. A spojenie tela a duše je také silné, že keď zomiera ich telo, prirodzene mizne aj ich duša.

Tým ste potvrdili, že nemožno hovoriť o nesmrteľnosti duší rastlín a zvierat. Ako to je s ľudskými dušami?

Aristoteles definoval človeka ako animal rationale. Akoby chcel povedať, že človek je jeden z organizmov, ktorý sa musí riadiť zákonmi sveta ako rastliny a zvieratá a patrí tomuto svetu; ale na druhej strane je v ňom niečo, čo tento svet presahuje.

Ľudský život vzniká, keď dôjde k oplodneniu a nová bunka začína realizovať plán DNA. O vzniku ľudskej duše hovoríme, že je stvorená vo chvíli počatia. Vznik ľudskej duše nie je vlastnosťou matérie alebo vôľou človeka. Ľudská duša pochádza z iného prameňa.

Z akého?

Predstavte si, že sedíte v temnej izbe úplne sama a náhle vás niekto pozdraví: „Ahoj.“ To neznamená, že tam predtým nebol; len že vy ste si ho predtým nevšimli.

My zbadáme dušu až vtedy, keď sa raz prejaví. Keď sa nám ukáže. Ale nevieme, ako sa tam dostala. Je produktom matérie? Už neraz sa ľudia snažili opísať dušu ako systematickú hmotu. Hovorili, že je len taký biologicko-chemický počítač tela. Ale taký pohľad zlyhá voči jednoduchým otázkam, voči našej otvorenosti na nekonečné a duchovné.

A ak duša skutočne nepatrí do logiky hmoty, tak tá odpoveď nesedí. Musíme z možností: áno, nie, iné, zaškrtnúť odpoveď „iné“. Preto som povedal, že ľudská duša pochádza z iného prameňa.

Ak chceme naozaj pochopiť, odkiaľ pochádza duša, najprv sa potrebujeme úprimne zamyslieť, čo považujeme za princíp vesmíru: je to osoba alebo neosobný zákon? Od toho všetko závisí.

Foto: archív P. W.

Ako kresťania veríme, že Stvoriteľom existencie, teda aj vesmíru, je Boh. Má Boh dušu?

Nie. A ani ju nepotrebuje. Mať dušu by bolo preňho zmenšením a obmedzením.

Má Ježiš Kristus dušu?

Áno. Chcel sa stať človekom, a tak prijal aj dušu, nielen telo.

Španielska karmelitánska mystička svätá Terézia z Ávily vo svojom diele Vnútorný hrad uvažovala o ľudskej duši ako o hrade, ktorý je celý z jediného diamantu a v ktorom je veľa komnát, tak ako v nebi je veľa príbytkov. Píše, že o záležitostiach duše musíme mať vždy predstavu plnosti, šírky a veľkoleposti, pričom to vôbec nepreženieme. Lebo je schopná oveľa väčších vecí, než si vieme predstaviť. Ako máme týmto prirovnaním lepšie pochopiť vlastnú dušu?

Už som sa bál, že bude nasledovať otázka o diamantových dušiach. Terézia z Ávily veľmi neriešila šperky a zámky; zaujímalo ju to len do takej miery, do akej môže slúžiť Bohu. Ale prirovnaním splnila svoju úlohu. Chcela tým vyvolať dojem niečoho drahocenného a obrovského. Aby sme si tú vzácnosť a nekonečnosť spojili s dušou.

Ježiš to povedal inými slovami: čo osoží, keby človek aj celý svet získal a svojej duši by uškodil?

Keby sme chceli tieto skutočnosti vysvetliť ľuďom, ktorí neveria v Boha, mohli by sme začať otázkou: kedy ľudská duša zaniká?

To je veľmi dobrá otázka. Nás nielenže zaujíma, čo sa s nami deje po smrti a či vôbec niečo. Ak dospejeme k tomu, že duša je nesmrteľná, chceme tiež vedieť, ako je to možné dosiahnuť. Pre žijúcich ľudí je väčšinou najdôležitejšie to, že žijú. A chceli by, aby to tak ostalo stále, navždy. A preto si nemôžu nevšímať, že iní ľudia zomierajú; alebo povedať si, že ich sa ten problém netýka.

Martin Heidegger hovorieval, že žijeme ku smrti. To je ako šmýkať sa dole po zábradlí s vedomím, že na konci je guľa. Musíme uvažovať, ako ďalej.

Ľudstvo je vynaliezavé. Veda ide vpred, ponúka recepty alebo operačné zákroky na dlhšiu mladosť či dlhovekosť. To všetko ovplyvňuje generačné myslenie. Ako to vnímate vy?

Dĺžka ľudského života za posledné storočie rastie. Zatiaľ je priemer sedemdesiat rokov. Je to dosť, ale dub v Dubinnom má 850 rokov; sekvoje majú po tritisíc rokov. Zo živočíšnej ríše poznáme medúzy Turritopsis dohrnii, ktoré v ideálnych podmienkach vedia pretrvať milióny rokov.

Počúvame o vývoji vedy. Každý rok pribúdajú nové objavy v biológii, v zdravotníctve, v nanorobotike, v transplantológii, ktoré skvalitňujú a predlžujú ľudský život. Svoje telo poznáme čoraz lepšie a môžeme predpokladať, že časom ho budeme dokonale ovládať. Pravdepodobne zastavíme proces starnutia buniek alebo ho aspoň predĺžime do nekonečna.

Musíme si dať pozor, aby sme si nezakladali len na dokonalom tele a zdraví. Človek nie je len telo. V gréckej mytológii je príbeh Tithonosa, ktorému manželka vyprosila nesmrteľnosť, ale zabudla mu získať večnú mladosť. Keď napokon zostarol a scvrkol sa, ako hovorí legenda, zmenil sa na svrčka. Môžeme sa pýtať: keby mu technológia zajtrajška zaistila mladé telo, znamenalo by to, že je nesmrteľný? Myslím, že nie. Človek je viac ako telo.

Zaujímalo by ma, či by ľudský mozog vydržal takú večnosť alebo či by človek nestratil zdravý rozum, svedomie alebo individualitu… To sú otázky, ktoré si skôr či neskôr musíme zodpovedať. Trošku sa bojím, že po ceste „stratíme“ tú nesmrteľnosť, ktorá je od začiatku vpísaná do ľudskej duše. Nesmrteľnosť nie je len nekonečný život. Je to tiež kvalita života, a kvalita života nie je pohodlie.

Vráťme sa späť ku kresťanstvu. Už ste spomenuli, a aj piata pravda viery nás učí, že ľudská duša je nesmrteľná. Odkiaľ to vieme?

Duša je duchovná, a teda je nesmrteľná. Veci duchovné jednoducho existujú mimo času, mimo zmeny. To je filozofický základ. Piata pravda viery sa zakladá na teologickom vysvetlení, že to Boh je zárukou nesmrteľnosti. Ľudská duša by sa po smrti mohla rozpadnúť na nejaké duchovné čiastočky, tak ako sa telo rozloží na prach. Tak to funguje u rastlín a zvierat, ale nie u ľudí.

Keď nám Boh dal osobnosť, dal nám v nej individualitu a slobodu. Vďaka nim sa môžeme v živote rozhodovať, zbierať spomienky, určiť si smer a dať životu iné farby; jednoducho povedané, môžeme sa pripraviť na večnosť. A Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (Rim 11, 29). Keď prídeme do večnosti, nerozplynieme sa v nekonečne. Stále to budeme my, ale oveľa múdrejší, ako sme dnes, lebo uvidíme zmysel všetkého.

Ak ľudská duša nezaniká, chceli by sme, aby bola stále zdravá. Je možné to nejako vlastným úsilím dosiahnuť?

Vo Svätom písme nájdeme príbeh prvých ľudí, ktorým Boh po hriechu vzal nesmrteľnosť. Môžeme to vnímať ako veľkú stratu a nespravodlivosť. Autori Knihy Genezis v tom videli gesto lásky. Uvedomili si, že blažená nesmrteľnosť patrí svätým, dobrým. Zlo však prekáža, aby sme ju získali.

Pokiaľ sme na zemi, môžeme zasahovať do svojho tela, zhodiť desať kíl, ostrihať si vlasy, a môžeme nepriamo zasahovať aj do duše. Tvoria nás naše rozhodnutia a duchovné zdravie závisí od toho, ako dobre sme sa naučili voliť si dobro a odmietať zlo.

Zdravím duše je dobro, chorobou duše je zlo. Môže sa stať, že vo večnosti zistíme, že sme po chorobe slabší. Niekto môže „behať vo večnosti v slobode a brať plnými hrsťami“, iní môžu čerpať radosť oveľa pomalšie. V duchovnom svete je princípom existencie harmonický duch, nie chaotické telo.

Z Knihy Levitikus 17, 11 sa dozvedáme, že duša sídli v krvi. Ďalšiu zmienku o tom, že krv je dušou, nájdeme v Knihe Deuteronómium 12, 23 v Roháčkovom preklade. Ale niektorí ľudia, medzi ktorými je i svätá Terézia z Ávily, pokladajú za sídlo duše vrchnú časť hlavy. Vieme s istotou, kde je sídlo duše?

To, že duša sídli v krvi, je starozákonný židovský prístup. Písal o tom Mojžiš a potvrdil svojou autoritou. Ale treba sa historicky vrátiť do myslenia tamojšieho národa. Predstavte si tamtých ľudí, ako pozerajú na niekoho, kto sa zranil. Z rany mu vyteká krv a tým z neho uniká život. Čím menej krvi, tým je človek slabší, tým má menej života. Na základe toho nie je ťažké prísť k záveru, že život, teda duša, sídli v krvi.  

Podobný princíp je základom presvedčenia z časov Terezy Ávilskej. Pravdepodobne nešlo o jej osobný názor, ako skôr súhlas so všeobecným názorom tej doby, ktorý Terézia prirodzene prijala.

Kde teda sídli duša?

To je dobrá otázka. Keby sme sa dnes pokúsili prezrieť celého človeka od hlavy po päty, každé miesto na tele by bolo rovnako dobré ako sídlo duše. Do úvahy pripadá aj druhá možnosť – že duša nepotrebuje žiadne sídlo. Dnes na margo tejto témy bežne hovoríme, že ľudská duša sídli v ľudskom tele. 

Možno dušu nejako ohraničiť alebo zistiť jej tvar, veľkosť a rozmery? 

Veci duchovné sa nemerajú materiálnymi mierami. Keby sme sa začali pýtať, koľko metrov má pravda alebo koľko stupňov má láska, len by to ukázalo, že vôbec nechápeme podstatu veci.

Ale na druhej strane človek je bytosťou telesno-duchovnou. Žije akoby v dvoch svetoch. Skúsim to zľahka opísať ľudskými slovami, hoci to budú stále len neurčité vyjadrenia: duša je mimo času a mimo priestoru, v akomkoľvek tvare chce alebo potrebuje byť, ale dobre sa cíti aj bez tvaru. Každá duša je celok a pritom je aj niečím závislým od tela a od čistého ducha.

Ak duša existuje mimo času a mimo priestoru, znamená to, že môže existovať aj bez tela alebo mimo tela? Alebo je nejakým spôsobom od tela závislá?

Podobne by sme sa mohli opýtať, či človek vie existovať bez rúk a nôh. Spojenie tela a duše je veľmi silné. Duša sa realizuje skrze telo a zasa v tele vytvára poriadok. Chvíľu, v ktorej sa toto spojenie definitívne zruší, voláme smrťou; je to odlúčenie duše a tela. Telo bez života je mŕtvola. Rozpadáva sa. Ale ani duša bez tela nie je výhra. Duša po smrti „pomaly“ zapadá mimo času.

„Keby sme popreli existenciu duše, musíme poprieť aj lásku, krásu, slobodu. A preto verím, že človek nie je len suchá hmota.“Zdieľať

V starozákonnej biblickej teológii nájdeme pojem, že ide do Šeolu – do miesta, kde je len tma. A hovoriť „tma“ je dosť logické, lebo keď sa duša celý život spolieha na životné funkcie tela, na udržiavanie tela, na spoznávanie sveta zmyslami, tak po zmiznutí tela nemá nič. Ale keďže duša je duchovná, je nesmrteľná, nemôže zomrieť. Takým spôsobom len existuje v temnej – pre ňu – večnosti. Nevidí, nepočuje, nedotýka sa... To musí byť šok.

Až keď si uvedomujeme tieto pravdy, začíname chápať, prečo Katolícka cirkev s takým nadšením hovorí, že nás Kristus vykúpil. On tým v Šeole ukázal cestu von. Prihovoril sa dušiam a odhalil im spôsob usporiadania tela; ale aj živým ukázal nový druh tela, ktoré voláme osláveným, ktoré očakávame, že prijmeme, keď nastane čas nášho vzkriesenia.

Dá sa empiricky dokázať existencia duše a jej nesmrteľnosť?

Nie; pre vedcov, ktorí sa riadia empirickými dôkazmi, je duša stále hypotézou. A pravdepodobne to tak aj ostane. Keby sme sa ich opýtali, čo sa deje po smrti, možno by sme dostali podobnú odpoveď ako od jedného sanitára: „Meníme prestieradlá na posteli.“

Nespoliehal by som sa tiež na nejaké výskumy, ktoré skúmajú mozog vo chvíli smrti alebo vážia telo pred smrťou a po nej na veľmi jemnej váhe a zisťujú, že po smrti je ľahšie o 21 gramov. Oblasť duše je predovšetkým doménou filozofie a trochu psychológie.

O nemateriálnej duši hovoril už Platón. Vnímal ju ako niečo božské, čo spadlo na zem a snaží sa vyslobodiť z väzenia tela. Na svete sú veci večné, nemeniteľné – pravda je vždy pravda, červená je vždy červená. Duša je duchovná a znamená to, že je tou čiastkou človeka, ktorá trvá mimo času.

Smrť z človeka odstraňuje telesno-časový rozmer. Keď odstránime telo, ostane len duša. Pre nás by to pravdepodobne vyzeralo ako fotka, na ktorej všetko zamrzlo – stromy, listy, postavičky. Ale je tam dynamika. „Ja“ ostáva.

Foto: archív P. W.

Presne nad týmto uvažoval aj psychiater Gustav Jung. Podľa neho má ľudská duša vlastnú logiku, ktorá prekračuje prírodovednú logiku. K tej patrí to, že smrť ponímame ako zmysluplné naplnenie života a ako jeho najvlastnejší cieľ namiesto nezmyselného zániku; teda zmyslom smrteľného života je oslobodenie nesmrteľnej duše.

Keď ľudská duša opustí svoje mŕtve telo, opustí s ním aj pozemský svet, vzťahy k ľuďom a rovnako aj časovú extenziu, aby vstúpila do večnosti „ustavičného teraz“. Súhlasíte ako teológ s týmto názorom?

Pod to by sa Platón podpísal celým srdcom. V tele je niečo mimo tohto sveta a je to duša. Vo všetkých kultúrach a náboženstvách nájdeme fenomén duše; a všade je odlišná od tela a vo svojej podstate je od neho dokonalejšia.

V nej vidíme prameň ľudského „ja“, vedomia, sebavedomia a svedomia, vôle silnejšej ako inštinkt, šťastia z nemateriálnych vecí, ašpirácií, realizáciu seba a odpoveď na otázku: „Kto sme?“ Človek vie žiť bez toho, čo je duchovné, ešte menej ako bez kyslíka. Keby sme popreli existenciu duše, musíme poprieť aj lásku, krásu, slobodu. A preto verím, že človek nie je len suchá hmota.

Niektorí ľudia si myslia, že po smrti sa ich duša inkarnuje do nového človeka, zvieraťa či rastliny. Ako vzhliadate na takéto predpoklady?

Ľudská duša má tri spôsoby existencie: vegetatívnu, senzitívnu a rozumnú. Keď tak veľa ľudí denne umiera, štatisticky by sa to ľudské prevteľovanie do zvierat malo nejako odzrkadliť. Ale na zvieratách nevidno, aby rovnocenne fungovali v ľudskej spoločnosti.

Okrem toho ľudská duša sa časom cvičí v poznávacích a rozumových schopnostiach a získava zručnosti. Mohli by sme očakávať, že zvieratá alebo mladí ľudia sa narodia s takou zručnosťou ako dospelí. Keďže sa to tak nestáva, musíme to uznať ako protiargument.

A ak niekto odpovie, že zabudol na všetko pri počatí, tak prečo nezabudol vtedy aj to, že je reinkarnáciou? Duša nie je len duchovná forma; je aj vedomie a dejiny, ktoré sa nedajú odstrániť. Skúste si predstaviť teoretickú situáciu, že duša nejakého človeka sa prenesie do tela zvieraťa a ostane jej ľudské vedomie, teda jeho „ja“. Bude sa správať ako zviera alebo ako človek?

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Humanae vitae opisuje večný život v nadčasovom rozmere; a že už na zemi z vlastnej existencie môžeme urobiť „miesto“ zjavenia sa Boha. Akým spôsobom to môžeme dosiahnuť?

Boh komunikuje a dáva sa poznať duchovne. To rezonuje v duši a oživuje ju. A keď duša zažije Božiu prítomnosť, chce odpovedať podobne. Duša v človeku sa vie naučiť duchovnú reč. Vie byť citlivá na duchovno, ale vie aj vyžarovať duchovno. S Bohom a o Bohu sa dá hovoriť len duchovne. Nejde o mystické zážitky. Stačí bežný duchovný postoj prežívania „večného života v prítomnom okamihu“, ktorý odporúča svätá Terezka z Lisieux. Predpokladá, že budeme konať „veľké a heroické ľudské skutky“, ako je každodenná vernosť, altruizmus, láska, súcit, radosť a podobne.

Terezka začala zápisníkom, do ktorého si každý deň zapísala dobrý skutok, niekedy dva. Postupne tých maličkostí – úsmevov, odpustení, zabudnutí na seba, na ego – bolo tak veľa, že išlo o desiatky situácií. Na začiatku sa musela veľmi premáhať, neskôr už dobré skutky prichádzali spontánne.

V spojitosti s dušou a životom človeka ste používali výrazy ako súlad a harmónia s telom. Ako môžeme lepšie žiť život, ktorý by bol harmonický aj s našou dušou, duchom i telom?

K tejto téme si odporúčam prečítať List Galaťanom, 5. kapitolu. Apoštol Pavol túto harmóniu označil ako ovocie Ducha: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, miernosť, vernosť, láskavosť... To sú skutočnosti, ktoré prekračujú logiku matérie. Keď podľa nich žijeme, žijeme v celkovej harmónii, aj so svojou dušou a aj so svetom.