Moje poznámky k osobe kardinála Saraha

Boh v jeho živote

Počul som mnohé „svedectvá“ kresťanov o tom, ako sa ich Božia Prozreteľnosť dotkla a zmenila ich život. Niektorí kresťania hovoria „o zážitku s Bohom“, „o osobnej skúsenosti s Bohom“ a nezriedka tieto zážitky hovoria pred zástupmi na verejných zhromaždeniach kresťanov. Mnohé však vyznievajú nepresvedčivo možno aj preto, že viera v Boha je niečo tak vnútorné a tak hlboké, že to často ani nie  je možné navonok povedať  či autenticky vyjadriť. Iné zase majú príliš mnoho subjektívnych aspektov a málo objektívnych, čo tiež môže mať vplyv na ich presvedčivosť. Niektoré udalosti, ktoré sa udiali v živote kardinála Saraha majú zásadné a výrazne objektivizujúce črty. Napríklad jeho púť ku katolíckemu kňazstvu, ktorá začala v Malom seminári sv. Augustína v Bingerville na Pobreží Slonoviny a viedla cez Veľký seminár v Nancy vo Francúzsku a skončila kňazskou vysviackou v Konakry v hlavnom meste Guiney v roku 1969, sa začala s viacerými spolužiakmi, no iba sám jediný ostal a dal sa vysvätiť na kňaza. Alebo keď priznáva, že chcel opustiť cestu ku kňazstvu v Kňazskom seminári v Nancy pre niektoré „kroky“ svojho biskupa, ktoré považoval za nespravodlivé a ako ho od tohto kroku odradil jeho duchovný radca kňaz Denis Bracquemond. Alebo keď priznáva, že ako arcibiskup Konakry (Guinea) za vlády diktátora Sékoua Tourého, ale najmä po nevydarenom štátnom prevrate a neúspechu zachrániť pred smrťou tých, ktorí do neho vkladali svoju dôveru, bol skleslý a „neďaleko psychického zrútenia,“ a preto napísal v roku 1990 Jánovi Pavlovi svoj abdikačný list, ktorý neposlal, lebo ho od tohto kroku odradil kňaz Louis Barry, bývalý apoštolský administrátor Konakry. Tieto, ale aj iné svedectvá, vyznievajú v politickej, cirkevnej i hospodárskej situácii jeho rodnej krajiny, ako hlboko autentické a objektívne presvedčivé.

Sklon k rehoľnému životu?

Róbert Sarah, tento Afričan, ako sa zdá, má sklon k rehoľnému spôsobu života. Túto črtu možno vybadať v jeho vyjadreniach na viacerých miestach jeho autobiografickej knihy. Uvediem niekoľko príkladov. „Často som si kládol otázku, či moje miesto nie je v nejakom kontemplatívnom ráde. Dlho som zvažoval, či nemám vstúpiť do niektorého benediktínskeho kláštora“ (str. 73). Vysoko oceňuje krok emeritného biskupa z Meru (Keňa), ktorý vstúpil do Kláštora bratov trapistov s nasledovným slovným komentárom: „Celý život som strávil rozprávaním o Bohu. Teraz chcem stráviť zvyšok života v rozhovore s Bohom a v pokání...“ (str. 157) a tiež vysoko hodnotí, že emeritný pápež Benedikt XVI. sa utiahol do kontemplatívneho kláštora Mater Ecclesiae vo Vatikáne, aby sa tam za Cirkev modlil (str. 143-144). Aj chápanie života kňaza u Saraha nesie rehoľné črty: „Podľa znalcov mníšskeho života pre kňaza je nesmierne dôležité osvojiť si zásadu, že bude rozprávať len vtedy, keď to, čo povie, bude múdrejšie, ako mlčanie“ (str. 68). Z týchto vyjadrení vyplýva, že ani ako kardinál Robert Sarah nerozpráva veľa a nemá sklon rozprávať zbytočne a neužitočne.

Skrátené výroky

V autobiografickej knihe kardinála možno nájsť určité skrátené vyjadrenia, ktoré sú akoby jeho nadobudnutou múdrosťou, hoci nevieme, či sú pôvodne od neho samého alebo si ich osvojil od iných. Tak napríklad používa vyjadrenie „aktivistická heréza“ (str. 157), aby vyjadril, že existujú kňazi, ktorí uverili, že ich kňazské pôsobenie spočíva v ich aktivitách, v činnosti, v akcieschopnosti.  Vie sa, že aj apoštolské rehoľné rády a kongregácie nasledujú Krista v tom, že ohlasoval evanjelium, iné rády a kongregácie sú kontemplatívne (nasledujú Krista v modlitbe) a iné sú dobročinné (nasledujú Krista v tom, že kade chodil, dobre robil všetkým). Zdá sa však, že pre kardinála ozajstným ideálom ostáva „ora et labora“ (modli sa a pracuj) sv. Benedikta z Nurzie, spolupatróna Európy, čiže harmónia a vyváženosť medzi modlitbou a aktivitami, medzi dušou a telom človeka. Na inom mieste používa vyjadrenie „letiskový episkopát“ (str. 218), aby vyjadril určitú povrchnosť, apoštolskú turistiku, až vykorenenosť, či separáciu  biskupov z im zvereného spoločenstva veriacich, spôsobený ich prehnanou mobilitou. A tu kardinál priznáva, že k tomuto fenoménu sa nedôverčivo vyjadruje pápež František. To by prípadne mohlo znamenať, že toto vyjadrenie nie je pôvodne jeho, ale byť prevzaté od pápeža. Zaujímavé je aj ďalšie kardinálovo vyjadrenie: „kultúra mlčania“! (str. 325). Nazdávali by sme sa, že tu má kardinál na mysli nejaké sakrálne silentium (duchovno-posvätné mlčanie), ale nie je tomu tak. Má tu na mysli mlčanie biskupov pri pedofílii kléru, či už to robili v dobrej viere alebo nie; má tu na mysli mlčanie biskupov pri kňazoch, ktorí udržujú sexuálne vzťahy; má tu na mysli kandidátov kňazstva, ktorí zatajili pred biskupom také osobnostné problémy, ktoré ich robia nesúcimi pre kňazské povolanie. Na druhej strane, zastáva sa biskupov, aby sa im neubližovalo zbytočne, nerozvážne, či zlomyseľne (str. 217).

Dialóg s islamom

Azda by sme nemali obísť ani jeho pohľad na dialóg s islamom. Už aj preto, že v rodnej krajine kardinála je islam vo väčšine a preto ho dobré pozná. Ale tiež preto, že terorizmus islamských radikálov už robí veľké ťažkosti aj v Európe, ba napadnutie katolíckeho kňaza vo Francúzsku počas sv. omše a jeho podrezanie, už dostáva do rámca svojej konfrontácie aj samotné kresťanské náboženstvá. Veľavravné je jeho vyjadrenie, že „ukazuje sa, že teologický dialóg s islamom nebude možný...“ (str. 201). Kresťanstvo nemá problém rešpektovať islamské náboženstvo, skôr islamské náboženstvo, aspoň v jeho radikálnej podobe, má problém rešpektovať kresťanské náboženstvo. Na druhej strane, nevylučuje dialóg medzi islamom a kresťanmi na určitej rozumnej báze, aby nebola prelievaná krv a aby sa mohlo žiť v medziach tolerancie. Jeho odpoveď na islam spočíva v nenásilnom, zásadnom postoji, ktorý zastával aj proti diktátorovi ako arcibiskup Konakry v Guinei: „Bol som presvedčený, že boj, ktorý zvádzam, je dôležitejší než moje prežitie“ (str. 88). Je to nenásilný postoj kresťana, ktorý ostane kresťanom, aj keď je vystavený riziku straty vlastného života pre svoju kresťanskú vieru.

Liturgia

V tejto knihe nerieši kardinál postoj kňaza „ad orientem“ (navýchod) pri sv. omši. Diskusia na túto tému bola vyvolaná skôr jeho príspevkom na konferencii v Londýne tohto roku. Vyjadroval sa k tomu hovorca Vatikánu Federico Lombardi (tkkbs), ale aj v internetových médiách sa k tomu viac razy vyjadrili Pavol Rabara, kňaz Štefan Fábry a na svojom blogu Lucie Sulovská. Kňaz Štefan Fábry dostal priestor aj na stránkach Katolíckych novín (nedeľa 31.7.2016). Súhlasím aj ja osobne s argumentmi, ktoré uviedol vo svojom príspevku kňaz Fábry. Súhlasím, že otázka nemôže stáť takto, že ak kňaz slúži sv. omšu „ad orientem“ je obrátený k Bohu a v opačnom prípade nie. Na druhej strane, azda by sa žiadalo vysvetliť, prečo kresťania od apoštolských čias stavali kostoly obrátené „ad orientem“ prakticky donedávna (niektorí tak stavajú kostoly aj dnes). A tiež, prečo sa niektorí kňazi tak radikálne postavili k pokoncilovej reforme, ktorú niekde by sa dalo prirovnať k „obrazoborectvu“ (hlavné oltáre sa proste odstránili, staré omšové rúcha spálili). Neobávam sa ani tak návratu k „mimoriadnej forme slávenia sv. omše“, ako skôr toho, že niektorí kňazi sa opäť chopia veci radikálne a budú nútiť veriacich vrátiť sa k tomu, čo už bolo. Zmeny v liturgii sa nesmú robiť ani radikálne,ani nasilu, ani bez trpezlivého vysvetľovania a katechézy.

Záver

Kardinálovi Sarahovi Nicolas Diata položil aj mnohé iné otázky, na ktoré dával spontánne odpovede. Osobitne chcem poukázať na tie, ako chápe vyjadrenia a pontifikát pápeža Františka. Tak sa ukázalo, že témy pontifikátu tohto pápeža sú kardinálovi dobré známe  a že sa s nimi stotožňuje a plne im rozumie. Niektoré jeho vyjadrenia aj v iných témach sú pozoruhodné. K Cirkvi sa vyjadril takto: „Cirkev je taká zdravá, aké zdravé sú naše duše“ (str. 146) alebo „nech by boli krízy, ktorými Cirkev prechádza akékoľvek ťažké, vždy majú pôvod v kríze služobného kňazstva“ (str. 166). K modlitbe a liturgii sa vyjadril takto: „Pred službou Božou sa nesmie dávať prednosť ničomu“ (str. 150). K odkresťančenému Západu sa vyjadril, že „odstránenie Boha z horizontu západných kultúr predstavuje drámu s nedozernými následkami“(str. 154) alebo „My, Afričania, nevieme pochopiť, že Európania prestali veriť v to, čo nám za veľmi ťažkých podmienok tak radostne odovzdávali“ (str. 219). K problému Západu sa vyjadril aj takto: „Najtvrdším orieškom pre postmodernú spoločnosť je uveriť v Boha a to, že Kristus je jeho jednorodený Syn“ (str. 156). Na záver vyjadrujem vďaku Vydavateľstvu Lúč za preklad a vydanie tejto autobiografickej knihy afrického kardinála, ktorý sa s francúzskou kultúrnou noblesou vyjadril k rôznym témam súčasného života Cirkvi i duchovného života klerikov, rehoľníkov i rodín a jednotlivých veriacich. Azda aj moje útržkovité poznámky môžu byť postačujúce na to, aby sme si túto knihu prečítali. Stojí za to.

Fotka je prevzatá z catholic.com