Šesť hlavných právd Nazvať niektoré skutky hriechom sa dnes berie ako prejav neúcty, ba až nenávisti

Po seriáli o desiatich Božích prikázaniach a siedmich sviatostiach sme pre vás pripravili sériu rozhovorov, v ktorých sa bližšie pozrieme na katolícke učenie zhrnuté v šiestich hlavných pravdách.

Odborník na dogmatiku a fundamentálnu teológiu Štefan Paločko objasňuje, prečo a ako sa Syn Boží stal človekom a čo ho viedlo k tomu, aby nás vykúpil.

Boh sa stal človekom, aby nás vykúpil. Nemusel to robiť. Čo ho k tomu viedlo?

Boh je bytosť, ktorá je vo svojej podstate láskou. Táto láska je absolútne nezištná, rozdávajúca sa, dobroprajná. Toto je dôvod a motív všetkých jeho skutkov. Preto sa rozhodol stvoriť nás, a keď sme si svoje životy hriechom pokazili, tak sa rozhodol vykúpiť nás. Toto všetko robí z úplne nezištnej lásky k nám. Chce nás zahrnúť maximálnym množstvom dobra.

Vtelenie Syna Božieho sa uskutočnilo prostredníctvom Panny Márie. Čím bola taká jedinečná, že si Boh vybral práve ju?

Bolo nanajvýš vhodné, aby mal Spasiteľ bezhriešnu matku. Boh vedel, že ak Mária bude uchránená od poškvrny dedičného hriechu, vďaka tomu si zachová úplnú bezhriešnu svätosť počas celého života. Nie je to samozrejmé, pretože pred Máriou stav bez poškvrny dedičného hriechu mala aj pramatka Eva, no ona túto schopnosť žiť bez hriechu, ktorý vyplýva z absencie dedičného hriechu, odmietla.

Keďže Boh vedel, že Mária sa nezachová ako Eva a ponúknutý dar počatia bez poškvrny dedičného hriechu využije na svoje vytrvanie v dokonalej spravodlivosti a svätosti, vybral si ju za matku svojho Syna.

Vedela, že svojím „fiat“ sa stane matkou Vykupiteľa a že tým ovplyvní celý svet?

Z toho, čo hovoril archanjel Gabriel Márii pri zvestovaní, ako aj z jej chválospevu, ktorý predniesla pri navštívení Alžbety, možno usúdiť, že Mária vedela, že sa stane matkou Vykupiteľa, čo bude mať obrovský dosah pre svet. Na druhej strane nemožno očakávať, že do detailov vedela a uvedomovala si, čo všetko to bude znamenať a akým spôsobom sa to stane.

Keď sa Syn Boží stal človekom, ľudská prirodzenosť sa pripojila k božskej osobnosti. Toto jedinečné spojenie nazývame hypostatická únia. Aké má charakteristické vlastnosti, na základe ktorých môžeme lepšie pochopiť, že Ježiš je Bohočlovek?

Ježiš je dokonalou božskou osobou. Je jedným z Najsvätejšej Trojice. Táto druhá božská osoba prijala ľudskú prirodzenosť, to znamená všetko, čím je človek a čo robí človeka človekom. Vzal teda na seba ľudské materiálne telo a duchovnú dušu, ktorá disponuje ľudským rozumom a ľudskou vôľou.

Boží Syn sa tak stal Bohočlovekom, no nie v tom zmysle, že by sa v ňom zmiešala božská a ľudská prirodzenosť do jednej. Ježiš je dokonalým Bohom so všetkým, čo ho určuje ako Boha, pretože má dokonalú božskú prirodzenosť, a je aj človekom, pretože má všetko, čo má každý človek. Vďaka svojej ľudskej prirodzenosti môže žiť skutočný ľudský život so všetkým, čo k tomu patrí.

Preto sa v Liste Hebrejom píše, že zakúšal úplne rovnaký život ako my, okrem hriechu. Prechádzal teda rovnako ako my problémami, ťažkosťami, pokušeniami, bolesťami, dokonca i smrťou.

Vedel Ježiš ako Bohočlovek úplne všetko?

Keďže Ježiš nie je Bohočlovek v zmysle, že má zmiešané dve prirodzenosti do jednej, nemožno hovoriť o jeho božskoľudských vlastnostiach. Ak uvažujeme o tom, či vedel úplne všetko, potom musíme rozlišovať, čo vedel prostredníctvom svojej božskej prirodzenosti a čo vedel prostredníctvom svojej ľudskej prirodzenosti.

„Ak človek nestojí o pravdu, ako hovorí Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi, taký človek neuverí, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“Zdieľať

Svojím božským rozumom, samozrejme, vedel úplne všetko. Božský rozum je nekonečný, neobmedzený a zo svojej nadčasovej perspektívy poznáva absolútne všetko úplne dokonale. Svojím ľudským rozumom, ktorým disponuje Ježišova ľudská duša, zas Ježiš nevie úplne všetko. Ľudský rozum je obmedzený a nedokonalý, preto nedokáže všetko obsiahnuť a pochopiť.

Podobne je to aj s ostatnými Ježišovými schopnosťami. Ak koná prostredníctvom svojej božskej prirodzenosti, je všemohúci. Ak však koná ako človek, teda prostredníctvom ľudskej prirodzenosti, jeho schopnosti sú obmedzené.

Na základe toho by sme mohli očakávať, že spraví viac očividných zázrakov, aby v neho viacerí ľudia uverili.

Kritika toho, že urobil málo zázrakov, nie je namieste. Aj z Kristových výrokov, ako aj zrejme z určitej ľudskej skúsenosti možno usúdiť, že ak človekovi skutočne ide o hľadanie pravdy, postačí mu hoci aj jeden skutočný zázrak. Na druhej strane, ak človek nestojí o pravdu, ako hovorí Ježiš v podobenstve o boháčovi a Lazárovi, taký človek neuverí, ani keby niekto z mŕtvych vstal.

Šesť hlavných právd Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať

Júlia Kubicová

Relativizovanie pravdy nie je len módou či vynálezom našich čias. Existuje, odkedy existuje človek, hovorí arcibiskup Cyril Vasiľ.

Pán Ježiš bol fyzicky na zemi medzi ľuďmi, videl okrem dobra aj zlo, ktoré tu bolo a dodnes je. Prečo ho ako Boh nezničil?

Vzniká otázka, čo si pod tým predstavujeme, ako by niečo také malo byť vôbec možné. Boh stvoril tento svet tak, aby v ňom nebolo žiadne zlo. Tým, že sa človek vzoprel Božej vôli a naďalej sa jej vzpiera, na tomto svete sa dejú zlé veci.

Aké možnosti pripadajú do úvahy na odstránenie zla?

Boh by mohol človeka stvoriť bez slobodnej vôle, prípadne mu slobodnú vôľu zobrať a naprogramovať ho, aby nutne plnil Božiu vôľu. Tým by sa síce zo sveta zlo odstránilo, ale človek by prišiel o všetko, čo slobodná vôľa u človeka podmieňuje. Z človeka by sa stal stroj neschopný lásky ani šťastia.

Ak má byť človek bytosťou stvorenou pre život vo vzťahoch a schopnou lásky a šťastia, bez slobodnej vôle to nejde. Ak však Boh človeku slobodnú vôľu ponechá, musí tu byť reálna možnosť vzoprieť sa jeho vôli, a tak aj nechať pôsobiť vo svete zlo.

Avšak Boh, keďže je dobroprajný a nepraje si zlo, má na tento problém riešenie. Ponúka človeku schopnosť žiť dokonale podľa jeho vôle. Ak človek o túto schopnosť stojí a definitívne sa pre ňu rozhodne, skôr či neskôr bude žiť v spoločenstve ľudí, ktorí sa taktiež rozhodli prijať takú schopnosť, a tak definitívne budú žiť vo svete bez zla.

Tým, ktorí o takú schopnosť nestoja a definitívne sa rozhodnú žiť v rozpore s Božou vôľou, Boh nemá ako pomôcť. Definitívne budú žiť v pokazenom svete, ktorý budú naďalej svojimi činmi kaziť.

Foto: archív Š. P.

Ak predpokladáme, že naša snaha a obeta môžu vyjsť nazmar, potrebujeme extrémne silnú motiváciu začaté dielo dokončiť. Odkiaľ čerpal Ježiš silu to s ľuďmi nevzdať, hoci vedel, že mnohí sa vzdajú jeho?

Takáto otázka predpokladá, že Ježiš mal k dispozícii nejaký zdroj, z ktorého čerpal silu a motiváciu milovať nás. Žiaden takýto zdroj, z ktorého Ježiš čerpá, však neexistuje.

To on sám je tým nekonečným a dokonalým zdrojom lásky. To on je samotná nezištná láska. On je samotná dobroprajnosť. Nikdy sa nevyčerpá. Nemožno ho nijako motivovať, presvedčiť, uprosiť, nemožno mu nič ponúknuť, čo by potreboval, aby sa on, akosi silnejšie motivovaný, rozhodol na oplátku podstúpiť kvôli nám obetu.

To on je nekonečným rozdávajúcim sa zdrojom nezištnej lásky, ktorá sa donekonečna rozdáva každému, kto o ňu stojí. Nikdy sa nevyčerpá, nikdy nebude mať nedostatok, nič jej nebude chýbať.

Nemôžeme si teda Ježiša predstavovať ako frustrovaného, že niečo robil zbytočne alebo že jeho úsilie vyšlo nazmar a on je teraz nedocenený a čosi mu chýba k spokojnosti. On je spokojný a nekonečne šťastný a túto svoju spokojnosť, šťastie a radosť rozdáva. Človek môže brať, alebo nechať tak.

V modlitbe Verím v Boha sa modlíme, že Ježiš bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým... Kto sú tí zosnulí, o ktorých hovoríme v modlitbe, a načo k nim Ježiš zostúpil?

Zosnulými sa myslia predovšetkým spravodliví Starého zákona, ako napríklad Abrahám, Mojžiš či Dávid. Takíto ľudia odišli z tohto sveta s úprimnou túžbou žiť v súlade s Božou vôľou, no odkázaní na vlastné sily toho neboli dokonale schopní. A Spasiteľa, ktorý by ich z tohto otroctva hriechu dokázal vyslobodiť, nemali ako spoznať, keďže žili v dobe, keď sa príchod Mesiáša ešte len očakával.

Bez Spasiteľa a jeho záchrannej moci je absolútne nemožné vyslobodiť sa zo svojich hriechov, čo je nutnou podmienkou večného života s Bohom. Preto Kristus na Veľkú sobotu zostúpil k zosnulým ako Záchranca, ktorý je odpoveďou na túto túžbu starozákonných spravodlivých vyslobodiť sa aj z posledných zvyškov hriešnosti, ktoré vlastnými silami odstrániť nemohli.

Tretia Božia pravda je o vykúpení, ktoré sa vzťahuje aj na dnešných ľudí. Jeho „proces“ však môže byť komplikovaný pre logické pochopenie svetských moderných ľudí.

Ježiš svoje evanjelium, ktorého obsahom je aj zvesť o vykúpení, neadresoval len vysokovzdelaným ľuďom. Prvými poslucháčmi a odborníkmi na následný výklad tohto „procesu“ vykúpenia boli jednoduchí rybári. Už z toho možno usúdiť, že ten spôsob či „proces“ vykúpenia nebude príliš komplikovaný na pochopenie.

Ak majú nejakí moderní ľudia problém s jeho pochopením, problém nebude v komplikovanosti evanjelia, ale skôr v otázke, či tí dotyční moderní ľudia, ktorých máme na mysli, skutočne logicky zmýšľajú.

Bohužiaľ, treba priznať, že nielen v modernej dobe môžeme byť často svedkami príliš povrchného myslenia, ktoré sa sústreďuje len na čiastkové riešenia, a tie sú zamerané na získanie pohodlia tu a teraz bez ohľadu na dlhodobé dôsledky. Toto je ďaleko od logiky a poctivej racionality a približuje sa to skôr k infantilnosti.

Šesť hlavných právd Vzťah človeka k Bohu by mal byť vyvážený. Ani prílišný strach, ani zľahčovanie

Júlia Kubicová

Boh nemôže mať sebeckú žiarlivosť, ale len trpiace milujúce srdce Otca pre svoje zblúdené deti, hovorí kňaz Jozef Gallovič.

Objasnite, čo znamená vykúpenie pre dnešného človeka, ktorý môže mať problém s jeho pochopením?

Nie je žiadny rozdiel medzi dnešným a minulým človekom, ktorého Kristus vykúpil. Ide o problém, ktorý sa tiahne celou históriou ľudstva, a tým je hriech. Každý človek je hriešny a nie je schopný vlastnými silami dopracovať sa k úplnej morálnej dokonalosti, teda k absolútnemu súladu s Božou vôľou.

Toto je najväčší problém človeka, v porovnaní s ktorým akékoľvek, aj tie najväčšie problémy sveta sú len vedľajšie, dočasné, a tak nie podstatné.

Ak človek tento problém nepochopí a neuvedomí si ho, Kristovo vykúpenie mu nemá čo ponúknuť. A to tak dnešnému, ako aj akémukoľvek človeku.

Ak však porozumie a prijme, že to, čo potrebuje nutne vyriešiť, je zbaviť sa svojej hriešnosti a dosiahnuť stav úplného súladu s Božou vôľou, čo mu dokáže umožniť výlučne Kristovo vykúpenie, v konečnom dôsledku sa dokonale a definitívne vyriešia absolútne všetky problémy jeho života.

Pápež Ján Pavol II. sa v encyklike Redemptor hominis obracia na Vykupiteľa Ježiša Krista, v ktorom človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti. Ako by mohol moderný človek v dnešnom svete toto pochopiť a uveriť tomu?

Veľkosť, dôstojnosť a hodnota človeka sú realizované a naplnené v prípade, že sa človek dostane práve do toho stavu, do ktorého ho Boh stvoril so zámerom, aby ho urobil dokonale a trvale šťastným. Človek však svojím odklonom od Božej vôle a svojím hriechom ničí svoju veľkosť, znevažuje svoju dôstojnosť a jeho hodnota klesá na úroveň zbytočnosti v tom zmysle, ako to povedal Kristus o Judášovi, keď riekol, že by bolo preňho lepšie, keby sa vôbec nebol narodil.

Ako bolo povedané, základným a najvážnejším problémom človeka je jeho hriech, život odklonený od Božej vôle, keď je pre človeka čokoľvek dôležitejšie ako Boh. Každý človek je tým spútaný a vedome alebo spontánne dáva prednosť niečomu inému ako Božej vôli, a teda Bohu samotnému. V tomto je celá tragédia človeka, lebo všetko, okrem Boha, je dočasné a nedokáže ho trvalo uspokojiť. Naproti tomu Boh je nekonečným a nevyčerpateľným zdrojom všetkého dobra.

Ako sa má človek z tohto stavu dostať?

Ak sa chce človek z tohto stavu dostať, nemá inú možnosť, len definitívne a absolútne skoncovať vo svojom živote s hriechom. To je však nad ľudské sily. Do tejto situácie vstupuje Boh, ktorý sa stal človekom a prežil v našich podmienkach ľudský život, ktorý je životom dokonalej poslušnosti Božej vôli. V tejto poslušnosti Kristus vytrval navzdory aj tým najťažším okolnostiam.

Ako hovorí apoštol Pavol v liste Filipanom, Kristus bol poslušný až na smrť. Svoju ľudskú vôľu v každom okamihu svojho života podriaďoval božskej vôli navzdory akýmkoľvek ťažkostiam. To je presne život, ktorý potrebujeme žiť aj my, aby sme v konečnom dôsledku mohli žiť vo večnom spoločenstve s Bohom.

Je evidentné, že v našich silách niečo také nie je, a tak to nevyriešime akýmsi jednoduchým napodobňovaním či nasledovaním Krista. Potrebujeme na to jeho schopnosti, pevnosť jeho vôle, schopnosť vstupovať do tých najťažších životných okolností v poslušnosti Bohu s mocou, že nás ani smrť nepremôže. Práve preto prišiel Boh na zem prežiť dokonale spravodlivý život a zvíťaziť nad smrťou, aby teraz túto schopnosť dával každému, kto o to stojí. On sám prirovnáva vzťah veriaceho kresťana k nemu ako vzťah ratolesti k viniču.

Človek sa krstom začleňuje do Kristovho tajomného tela a prostredníctvom prijímania Eucharistie môže zažívať, ako doňho prúdi Kristov život a jeho moc.

Vďaka tomu takýto človek nadobúda schopnosť postupne sa uzdravovať zo svojej hriešnosti, aby v konečnom dôsledku mohol dosiahnuť úplnú slobodu od hriechov. Práve toto vyslobodenie z otroctva hriechu a nadobudnutie schopnosti žiť dokonale pod Božou vládou je vykúpením, ktoré nás zachraňuje zo stavu, keď by človek žil navždy bez Boha, teda bez zdroja všetkého dobrého.

Foto: archív Š. P.

Pre ešte lepšie pochopenie vysvetlite, čo je opakom vykúpenia? Čo by sa stalo, keby Vykupiteľ neprišiel alebo keby sa Ježiš rozhodol nás nevykúpiť?

Určite by som neformuloval otázku ako reálnu možnosť, že by sa Ježiš výslovne rozhodol nevykúpiť nás. Ťažko dať do súladu dokonale dobroprajného Boha s možnosťou, že by ponechal v otroctve hriechu človeka, ktorý sa v tomto otroctve narodil a nemôže s tým vôbec nič urobiť.

Faktom však je, že napriek tomu, že Kristus ponúka vykúpenie každému, nie každý oňho stojí a Boh, keďže rešpektuje slobodnú vôľu človeka, nikoho nedonúti, aby tento jeho dar vykúpenia prijal.

V prípade, že niekto tento dar odmietne, teda že zostane nevykúpený, znamená to, že taký človek sa nevyslobodí zo svojej hriešnosti a v konečnom dôsledku bude navždy zotrvávať v myslení a konaní v rozpore s Božou vôľou. Takýto stav znamená, že človek bude večne odvrátený od Boha ako zdroja všetkého dobrého.

Dočasné dobrá, ktoré človeka aspoň čiastočne tešili počas života, sa pominú a takémuto človekovi nezostane nič iné, len zúfalá nekonečná existencia bez akéhokoľvek dobra, ktoré by ho mohlo napĺňať či tešiť.

Je to tá najväčšia tragédia, ktorá môže človeka postihnúť a ktorej intenzitu si v našich pozemských podmienkach nevieme ani predstaviť. Vieme to len rozumom odvodiť a potvrdiť.

Na svojej webovej stránke vieralogicky.sk v článku Problém zástupného trestu píšete, že problém nie je nepriazeň Boha, ale odvrátenie ľudí od Boha. Prečo sa ľudia od Boha odvracajú?

Odpoveď na túto otázku vyplýva z toho, o čom sme hovorili. Naším problémom nie je to, že by sa Boh na nás doslovne hneval a nechcel nás vpustiť do neba, kým nás dostatočne nepotrestá. Boh robí všetko, aby nás do neba dostal, pretože nás stvoril preto, aby sa nám dokonale rozdával ako zdroj všetkého dobra. Aj tento svet so všetkým, čo v ňom stvoril, urobil preto, aby nás upozorňoval na svoju lásku k nám.

Podobne ako snúbenec chce svoju snúbenicu upozorniť na svoju lásku, tak jej prinesie kvety. Aj Boh nám dáva všetku krásu a dobro okolo nás, aby upozornil na svoju lásku k nám a na seba ako na zdroj všetkého dobrého.

„Boh robí všetko, aby nás do neba dostal, pretože nás stvoril preto, aby sa nám dokonale rozdával ako zdroj všetkého dobra.“Zdieľať

My ľudia však dávame prednosť tej kytici a snúbenec pre nás často nebýva ten podstatný. Sme schopní sa tešiť z kvetov, pričom snúbenca spokojne necháme za zatvorenými dverami. Problém je však v tom, že kytica skôr či neskôr zvädne. Má význam len ako znak snúbencovej lásky. Sama osebe je v konečnom dôsledku len suchou mŕtvou trávou.

Presne toto robíme s Bohom. Tešíme sa z jeho darov a sme schopní za nimi ísť, bojovať o ne, hádať sa pre ne, trhať ich druhým z rúk, len aby sme ich mali, a to aj za cenu, že Boha odmietneme a vzbúrime sa proti nemu. Vo svojej slobode toto môžeme urobiť, ale dôsledky sú katastrofálne.

Bez Boha nám napokon nezostane nič. S Bohom budeme mať naveky toľko dobra, koľko sa takpovediac do nás zmestí. Lebo on je zdroj úplne všetkého.

Vzhľadom na to, čo všetko milujúci Boh Otec dopustil, aby ľudia porobili jeho jednorodenému Synovi, s bázňou až strachom sa môžeme pýtať, čo si praje od každého z nás.

Ak to úplne zovšeobecníme, Boh si praje od každého z nás, aby konal dokonale permanentne dobro. Nemôže si to nepriať, lebo on sám je vo svojej podstate dobroprajný, a tak nie je schopný súhlasiť s akýmkoľvek hriechom či s jeho tolerovaním.

Keďže on sám praje každému skutočné dobro, nutne musí chcieť, aby sme aj my konali skutočné dobro každému. A keďže z tejto svojej vôle nemôže nijako upustiť, musí od nás vyžadovať, aby sme konali dobro za akýchkoľvek okolností.

Problémom je, že konať dobro v tomto svete býva spojené s ťažkosťami, od tých najbanálnejších, ako je premôcť svoju neochotu a lenivosť, až po tie najväčšie, ako je vytrvať v konaní dobra aj vtedy, keď to znamená výsmech, prenasledovanie, väzenie, ba i smrť.

Nie je to Boh, kto si praje, aby sme trpeli. Utrpenie spôsobujú ľudia. Ako sami sebe, tak aj sebe navzájom. Boh len chce od každého z nás, a nemôže inak, aby sme konali dobro za akýchkoľvek okolností.

Konať dobro v dnešnom svete za akýchkoľvek okolností vyžaduje veľkú vieru a odvahu.

Je pravda, že konaním dobra sa môže človek vystaviť tomu, že si takpovediac zničí život, či už tým, že príde o svoje plány a nároky, alebo doslovne fyzicky umrie.

To je ten dôvod, prečo Kristus vstal z mŕtvych, porazil smrť a tomu, kto má účasť na jeho živote a jeho schopnostiach, dal moc prejsť smrťou do osláveného života. Takže aj keby v poslušnosti Bohu zomrel, napokon o nič nepríde.

O tom svedčia zástupy kresťanských mučeníkov, ktorí boli ochotní plniť Božiu vôľu, aj keď im za to od ľudí hrozila smrť, a túto podstúpili nie v akomsi zúfalstve, ale v hlbokej viere, že v ich prípade, ako to sformuloval aj apoštol Pavol, smrť je pre nich zisk.

Inštrukcia od pápeža Jána Pavla II. o vzťahu k najsvätejšej Eucharistii má názov Redemptionis Sacramentum – Sviatosť vykúpenia. Má naše prijímanie Eucharistie priamy súvis s naším vykúpením?

Eucharistia veľmi podstatne súvisí s naším vykúpením. Nie je tu priestor na obsiahnutie celého bohatstva tejto sviatosti, a tak vyzdvihnem aspoň dva prvky, ktoré sú azda najpodstatnejšie.

Prvým je premenenie, keď kňaz slovami, ktoré Kristus použil pri poslednej večeri, premieňa chlieb na skutočné Kristovo telo a víno na jeho skutočnú krv. Nejde len o to, že v tú chvíľu je na oltári reálne a materiálne prítomný Kristus. Je to Kristus so všetkým, čo k nemu patrí. To znamená s celým svojím životným príbehom, a teda s celým svojím spasiteľným dielom.

Keďže Boh vníma celú históriu naraz v jednom okamihu, v týchto eucharistických znakoch je nám umožnené nahliadnuť na udalosť Kristovho dokonale poslušného života, smrti a zmŕtvychvstania z Božej perspektívy. Takto môžeme byť vždy pri slávení Eucharistie prítomní pri udalosti, ktorá sa odohrala pred dvetisíc rokmi.

Vďaka tomu je pre nás celé Kristovo spasiteľné dielo neustále aktuálne. Nie je to dávna udalosť, ktorá sa stráca kdesi v hmle minulosti, a tak stráca vplyv na náš aktuálny život. Je to Kristovo dielo záchrany, ktoré sa udialo pri slávení Eucharistie doslovne práve teraz, a my sme to mohli zažiť.

Šesť hlavných právd Boh sa nám zjavuje ako nerozlučný vzťah troch osôb

Júlia Kubicová

V Ježišovi Kristovi máme úplné poznanie Boha. Pre kresťanov je tým zjavenie ukončené. Dal nám poznať všetko, čo potrebujeme vedieť.

Druhým prvkom je prijímanie Kristovho tela a krvi. To, že Kristus dokázal byť poslušný Božej vôli až na smrť, že porazil smrť a potom ako človek vystúpil do neba, by nám nebolo nijako osožné, keby sme nemohli mať účasť na týchto Kristových schopnostiach. Aby jeho život, jeho moc plniť Božiu vôľu navzdory tým najťažším okolnostiam, jeho schopnosť vstať z mŕtvych a vstúpiť do neba mohli do nás prúdiť, prijímaním Eucharistie vstupuje do nás samotný Kristus s celým svojím životom.

Takto vďaka jeho moci sa môžeme uzdravovať z hriešnosti. Preto Kristus tak dôrazne pripomína, že ak nebudeme jesť jeho telo a piť jeho krv, nebudeme mať v sebe život. Na druhej strane, kto je jeho telo a pije jeho krv, má v sebe jeho život a v posledný deň bude vzkriesený pre život v Božom kráľovstve.

Katolícka cirkev pravidelne slávi tzv. „riadne“ jubilejné roky. V roku 1983 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Svätý rok vykúpenia. Pri tejto príležitosti vydal apoštolskú exhortáciu Redemptoris donum o zasvätení vo svetle vykúpenia. Čo to pre nás znamená?

Hriešnosť človeka a spôsob, ako sa z nej dostať, sú azda tie najpodstatnejšie témy ľudského života. V pravom zmysle slova možno povedať, že sú to pre človeka otázky života a smrti. Zároveň však zaoberať sa vlastnou hriešnosťou je pre človeka často značne nepríjemné. Je veľmi ľahké podľahnúť pokušeniu, zakryť si oči pred vlastnými hriechmi a vytvoriť si dojem, že nejde o problém.

Zvlášť v dnešnej dobe sa môžeme stretnúť s tým, že nazvať niektoré skutky hriechom, ktorý treba zanechať, sa berie ako prejav neúcty, ba dokonca až nenávisti. Takto aj mnohí kresťania radšej obchádzajú problém hriechu vo svojich životoch, zľahčujú ho alebo dokonca ho vnímajú ako prekonaný problém, ktorým už nie je dôvod sa zaoberať.

Aké to má následky?

Následne, keď je kresťanstvo odzbrojené od svojho ústredného posolstva, ktorým je záchrana z hriešneho života prostredníctvom Spasiteľa, ktorý uschopňuje k životu podľa Božej vôle, hľadajú sa rôzne zástupné témy, ktoré by mali tvoriť zmysel kresťanstva.

Takými témami sú charita, starostlivosť o mládež, manželské poradenstvo, ekológia, udržiavanie kultúrneho dedičstva či náboženskej identity a podobne. Všetky tieto aktivity sú, samozrejme, dobré a cirkev je povolaná toto všetko robiť.

No táto činnosť musí prirodzene vyrastať práve z faktu, že človek je hriešny, nevie sa z toho dostať a Kristus dokáže človeka z tohto stavu vyslobodiť. Všetky ďalšie aktivity akosi prirodzene potom z tohto základu vyrastajú. Ak tento základ vynecháme, robíme z cirkvi len ďalšiu z mnohých dobročinných organizácií, ktoré riešia len čiastkové problémy s dočasným väčším alebo menším úspechom.

To je dôvod, prečo sa treba neustále vracať k základným kresťanským pravdám, ktoré má zvlášť pripomenúť Jubileum vykúpenia.

Vyhlásenie ďalšieho Jubilea vykúpenia je naplánované na rok 2033. Na čo sa máme pripraviť?

Potrebujeme si stále hlbšie uvedomovať, čo je náš najväčší problém a aká je cesta z neho von. Potrebujeme nadobudnúť odvahu uvidieť sa v pravde vlastnej hriešnosti a usvedčenie z hriechu potrebujeme vnímať nie ako urážku či nenávisť, ale ako odhalenie problému, ktorý má riešenie, ak oň stojíme.

Žiaden rozumný pacient nebude zazlievať lekárovi, ak mu vysvetlí, čo v jeho tele nie je v poriadku. Až keď sa stanoví diagnóza, môže nastúpiť správna liečba. Ak nemáme odvahu a obávame sa priznať si vlastnú chorobu, krátkodobo môžeme žiť tak, akoby sa nič nedialo. V konečnom dôsledku nás však choroba zabije.

Čo sa týka hriešnosti, je nanajvýš žiaduce, aby sme tento svoj problém objavili a boli vďační každému, kto nás naň upozorní. Až vtedy totiž môže nastúpiť liečba, ktorou je Kristovo vykúpenie.

Ak si pred vlastným hriechom zakrývame oči s výčitkou, že nikto nemá právo nám hovoriť do života a my vyžadujeme toleranciu a rešpekt, krátkodobo si budeme užívať akúsi napodobeninu spokojného života. Kritici zostanú totiž umlčaní a my si budeme žiť v akomsi vlastnom svete, ktorý sme si stvorili podľa svojich pravidiel. Ale dôsledky sú zničujúce. Večnosť bez Boha skutočne za to nestojí.